Naše rodiny

: Soňa Vancáková; 30. január 2021

Naším cieľom je pomáhať rodinám, ktoré sa ocitli v sociálnej núdzi nie vlastnou vinou. Chceme určitý čas sprevádzať tieto rodiny – nielen finančnou pomocou, ale aj hľadaním riešení a ponukou vzdelávacích programov, formáciou detí...Snažíme sa pomôcť týmto rodinám postaviť sa na vlastné nohy. Niektoré rodiny nám píšu svoje príbehy – možno práve oni vám pomôžu vidieť reálnejšie tých, ktorí sú v núdzi.

Rodina 1

Som matka štyroch detí, o ktoré sa starám sama. Deti sú neplnoleté. Dlhú dobu sme s nebohým manželom nežili, pretože bol alkoholikom. Bývali sme u jeho mamy, ale ona byt neplatila napriek tomu, že som jej peniaze na nájom dávala a tak sme sa ocitli na ulici. Deti skončili v náhradnom zariadení a ja u kamarátky. Manžel odišiel do zahraničia, nestaral sa, čo je s nami, výživné neplatil a nemali sme nárok na ne, pretože nikto nevedel, kde sa nachádza.

Po polroku som bývala aj ja s deťmi na ubytovni pre osamelé matky s deťmi. Prácu bolo ťažko nájsť, nemal sa mi kto postarať o deti a žili sme zo sociálnych dávok. Po dvoch rokoch mi bolo políciou oznámené, že bývalý manžel zomrel. Ostal deťom dlžný 52 416 Sk, ktoré už nevideli. Vybavovala som sirotské pre deti, na ktoré nemali nárok, lebo za posledných 10 rokov manžel poriadne nepracoval. Odvolala som sa na vyšší súd a bolo mi zamietnuté výživné aj sirotské.

Podarilo sa mi získať byt v obci pri Košiciach, lebo na ubytovni sme nemohli dlhšie bývať a ani deti nemali súkromie. Mne sa konečne podarilo nájsť zamestnanie, ale deti potrebujú do školy veľmi veľa peňazí. Zo svojho platu 400€ platím nájom 260€. Rodinné prídavky máme na stravu, oblečenie, potreby do školy a mesačníky.

Túto situáciu finančne nezvládame a obzvlášť je neúnosná s príchodom nového školského roku, keď treba pokryť veľké množstvo školských potrieb, ako aj pracovného oblečenia pre starších synov.

Rodina 2

Som matkou, samo živiteľkou 3 detí. Po takmer 10 ročnom manželstve som podala žiadosť o rozvod pre manželov alkoholizmus, gamblerstvo , agresivitu , robenie dlhov, nezáujem o rodinu a neprijatie 3. dcéry. Odvtedy bojujeme s každodennými problémami a starosťami.

Tešíme sa z drobných radostí. Počas manželstva sme sa vinou manžela zadlžili, niektoré dlhy musím splácať aj ja. Bývalý manžel je dobrovoľne nezamestnaný, o deti sa nestará, neplatí výživné. Kým sme sa ako tak postavili aj vďaka Majáku nádeje na nohy, trvalo to vyše 2a pol roka. Dnes sa snažím robiť, ak sa dá aj ťahať nadčasy, aby som mohla zarobiť niečo navyše.

Pracujem v školstve ako učiteľka MŠ , takže môj plat nie je veľmi vysoký. Chcela by som si urobiť výšku, no keď som sa oboznámila so školným... .Dievčatá aj ja sme alergičky, každá má svoje špecifické potreby, ktoré sú dosť nákladné. Často "sponzorujeme" lekáreň, keďže každú chvíľu je niektorá chorá. V poslednom období som najviac ja. Lekári vravia , že je to dôsledok neustáleho stresu, únavy, vyčerpania a prechodených chorôb. To však znižuje môj príjem, preto sa snažím byť doma čo najmenej, hoc na úkor zdravia. Snažím sa žiť z peňazí čo dostanem – t. j. platu a náhradného výživného, keďže môj plat ledva pokryje poplatky a bežné výdavky. No ak je niečo navyše snažím sa investovať do bytu, v ktorom bývame , keďže nám všetko doslova padá na hlavu. A taktiež pre deti. Nielen na oblečenia, ale hlavne na športové pomôcky. Nemôžem im pravidelne platiť krúžky, tak sa snažím aspoň takto rozvíjať ich schopnosti (napr. korčule, bicykel, ...).

Všetky sú pohybovo nadané, či už tanečne alebo športovo. Potvrdili to aj učitelia. Som rada, že existujú dobrí ľudia, ktorým nie je ľahostajný osud ľudí, ktorí sa snažia, no napriek tomu sú v núdzi a nie je im ľahko. Snažíme sa vystačiť si sami, no ak treba, každá forma pomoci je super a prijímame ju s vďačnosťou.

Rodina 3

Sme rodina s dvomi deťmi. Bývame v trojizbovom byte. Manžel pracuje, ja som nezamestnaná. Syn má 19 rokov a ukončil strednú školu. Počas celej strednej školy chodil denne na brigády, aby nám pomohol finančne. Teraz získal prácu v supermakete, kde predtým brigádoval.

Dcéra sa narodila so zdravotným postihnutím - od narodenia trpí ľahkou duševnou zaostalosťou, mentálna retardácia: DMO obrazom spastickej quadruparézy. Má stredne ťažkú astmu, chronickú gastritídú a pancreatopathiu . Teraz má 25 rokov a je na čiastočnom invalidnom dôchodku.

Od roku 2008 sa jej zhoršil zdravotný stav – má problémy so srdcom a musí užívať pravidelne lieky. Jej diagnóza je blok Tawarovho ramienka, mitrálna insuficiencia a v nočných hodinách respiračná aritmia a paroxyzmálna tachykardia. Nevládze chodiť po do schodoch, ani utekať – často sa zadýcha a bolí ju na hrudníku.

Od roku 2008 sa jej zhoršil aj zrak, má problémy s očami, trpí závažnou diagnózou dystrophio retinae pigmentosa (postupná strata zraku), to sa nedá operovať ani vyliečiť. Táto choroba vedie k slepote. Zrak sa jej každým dňom zhoršuje. Berie podporné infúzie na očné cievy. Dva krát do roka chodí na liečenia a často je v nemocnici. Jej liečba je dosť drahá a nemáme dostatok financií na lieky, ktoré potrebuje každý mesiac.

Od minulého roku navštevuje rehabilitačné stredisko v Levoči pre zrakovo postihnutých, kde si robí kurz kartonážnik.

Ja som nezamestnaná. Chodím iba na brigády. Mám vysoký tlak a problémy so srdcom. Pred 4 rokmi som mala slabšiu mozgovú príhodu – odpadla som a mala komplikovanú zlomeninu ruky a zlomené rebrá. Z úrazu mám následky – ruku mám stále opuchnutú a kvôli bolestiam s ňou neviem dobre pracovať.

Náš rodinný príjem často nestačí na pokrytie nevyhnutných potrieb a liekov, ktoré dcéra pravidelne užíva.

Rodina 4

Sme sedemčlenná rodina. Mame tri vlastné deti a do pestúnskej starostlivosti sme prijali dve. Bývame v starom valkovom dome, ktorý patrí manželovým rodičom. My máme dve izby, v jednej je detská izba a v druhej máme kuchyňu s obývačkou a spálňou (rozťahovací gauč) zároveň. Manžel je súkromne hospodáriaci roľník a tým sa snaží zarobiť na živobytie rodiny. Máme v nájme pozemky, na ktorých pestujeme obilie, zemiaky a zeleninu pre seba. Niekedy sú roky úrodné a vtedy môžeme pomôcť aj my druhým, ale niekedy sú roky neúrodné.

Naši chlapci sú vo veku 15 a 9 rokov, dievčatá 11, 8 a 5 rokov. Sme na nich hrdí. Sú samostatní, vďační za každú maličkosť a stále myslia aj na druhých. Snažíme sa ich talenty rozvíjať aj v rôznych krúžkoch. Najstarší syn chodil do ľudovej školy na bicie, dve dcéry chodia na modernú gymnastiku, ale nebyť dobrých ľudí, by tam chodiť nemohli. Je to finančne náročné. Ja som sa pokúšala robiť aspoň brigádnicky, ale keď sú deti choré, nemá nám kto s nimi ostať, tak som musela prácu opustiť a zostať doma. Sú obdobia keď sú chorí aj dva mesiace, chorobu si podávajú ako štafetu. Doma sa nenudím, práce je stále dosť. Najstarší syn ma chorobu, pri ktorej mu musím variť špeciálnu a na čas náročnú stravu, neustále berie a vraj aj cely život bude brat lieky. Dcéra je celiatička, takže to je zase náročné finančne.

Sme veľmi vďační všetkým, ktorí nám pomáhajú. Či už vyplatia deťom krúžky, alebo dostaneme šatstvo. Veľmi vďační sme za potraviny, ktoré nám pomôžu preklenúť ťažké obdobia. Vďaka nim môžu mať deti pestrejšiu stravu. ĎAKUJEME.

Rodina 5

Už 9 rokov žijem sama so synom. Skoro každé dva roky sa sťahujeme z podnájmu do podnájmu. Syn menil škôlky, školy a s nimi aj kamarátov. Začalo sa mi v práci dariť a tak som začala popri práci študovať na vysokej škole, ktorú by som mala tento rok dokončiť. V lete tohto roku som dostala výpoveď. Firma, v ktorej som pracovala 5 rokov, nemala na platy. Z mesiaca na mesiac sme nemali nič len výživné. Sociálne dávky a výživné nám nestačili ani na zaplatenie nájmu. Musela som riešiť dilemu, či budem mať jedlo, alebo zaplatený nájom.

Do toho prišiel začiatok školského roku. Nemala som za čo nakúpiť potreby do školy. Nemala som zaplatený nájom a nevedela som si nájsť prácu. Nemali sme a ani nemáme internet. Za pracovnými ponukami som chodila častokrát pešo aj 20 minút, aby som si ich pozrela a opísala. Zrazu už nebolo ani na zaplatenie telefónnych účtov a ani na cestovné lístky. Na úrade som našla informácie o OZ Maják a napísala im. Obdarovali nás potravinami a aj pred Vianocami nám venovali poukaz na nákup potravín. Som za tento Boží dar veľmi vďačná, pretože potraviny sú veľmi drahé. A pokiaľ nemáte nikoho z rodiny ako my, kto by vám pomohol, je krásne vedieť, že aj cudzím ľuďom na nás záleží.

Bude to ešte dlhé a ťažké obdobie, ale už mám prácu a to je hlavné. Prajem všetkým z kolektívu všetko dobré. Chudoba je zlá, ale horšie je, keď jej človek má čeliť sám.

Od 1. decembra mám opäť prácu. Som rada, že sme nezostali na ulici pre našu vzniknutú situáciu a že budeme môcť sviatky, síce bez darčekov a rodiny, stráviť v teple a so zásobou potravín do mojej 1. januárovej výplaty. Hneď po Vianociach nás čaká sťahovanie, platenie depozitu v ďalšom podnájme a splatenie nájmu v terajšom podnájme, zakúpenie mesačníka pre syna a splatenie všetkých dlhov.

Rodina 6

Sme rodina s 8 deťmi. Bývame v trojizbovom rodinnom domčeku. Manžel pracoval v stavebnej oblasti, ale 2010 prišiel o prácu. Ja som dovtedy bola na materskej s najmladším synom, ktorý má teraz 3 roky. V súčasnosti som nezamestnaná a registrovaná na Úrade práce.

Sme rodina v hmotnej núdzi, ale nemáme priznanú dávku v hmotnej núdzi. Dôvodom je, že sme nedoručili v stanovenej lehote znalecké posudky na motorové vozidlo. Mali sme starú Škodovku, ale tú sme kvôli nepojazdnosti dali zošrotovať v bežnom šrote. Nepredpokladali sme, že sa ocitneme v hmotnej núdzi a na žiadosť o hmotnú núdzu budeme potrebovať znalecký posudok z autorizovaného šrotoviska.

Nachádzame sa v období, keď bez cudzej pomoci nebudeme vedieť prejsť ďalej. Našich šesť detí denne dochádza do školy spojmi mimo našej dediny. Traja z nich dochádzajú no strednú školu denne 28 km tam a späť. Len cestovné za mesiac tvorí 150 eur. Náš rodinný príjem je 200 €. V súčasnosti sa skladá len z rodinných prídavkov.

Naše tri deti navštevujú základnú školu mimo dediny, v ktorej bývame – sú vo veku 6, 8 a 13 rokov. Ďalšie tri deti sú vo veku 16, 18, 19 a navštevujú strednú školu. Máme problém im zabezpečiť potrebné školské pomôcky, nehovoriac o tom, že nemajú ako robiť mnohé práce, ktoré sú zadané na počítači. Najstaršia dcéra má 22 rokov. Zatiaľ sa jej nepodarilo nájsť prácu - je na Úrade práce.

Rodina 7

Žijem so 14-ročným synom a 2-ročnou dcérou v rodinnom dome. Spolu s nami bývajú moji rodičia. S bývalým manželom sme si v roku 2008 zobrali hypotéku na prestavbu poschodia, kde bol neobývaný priestor. Vymurovali sa obvodové múry a dali novú strechu. Žiaľ, veľkú časť z hypotéky manžel minul pre vlastné potreby. V tom čase som už bola tehotná a manžel podal žiadosť o rozvod. Od narodenia dcérky s nami nebýva. Odmieta mi pomáhať pri splácaní hypotéky.

Keďže som na rodičovskej dovolenke, doteraz bol môj príjem 300€. Mesačná splátka úveru je 500€. Okrem toho výdavky na lieky - syn je alergik (užíva spray a lieky), maličká ma kožnú alergiu, toleruje len pampers plienky a mliečko Nutrilon. Medzi ďalšie pravidelné výdavky patria mesačníky na MHD a školské poplatky. So stravou a inkasom nám pomáhajú moji rodičia, za čo som im vďačná.

Našu situáciu sa snažím riešiť predajom domu. Záujemcov však odrádza to, že prestavba nie je dokončená.

Vďaka Bohu za všetkých, ktorý nám pomáhajú akýmkoľvek spôsobom.

Rodina 8

Sme 9 - členná rodina, ktorá býva v 3-izbovom byte na sídlisku. Vekové rozpätie našich detí je od 23 rokov – najstarší syn, až po najmladšieho, ktorý ma 10 rokov. Máme 5 chlapcov a 2 dcéry. Môj manžel pracuje ako štátny zamestnanec a ja som sa nepretržite vyše 20 rokov starala o našu rodinu. Po toľkých rokoch je dnes pre mňa veľmi ťažké sa zaradiť do pracovného procesu. Ale aj tak sa snažím využívať možnosť pracovať na dohodu, aby som aspoň trochou prispela do rodinného rozpočtu.

Najstarší syn sa snaží už pracovať a pomaly aj osamostatňovať, druhý študuje na vysokej škole, dve deti študujú na stredných školách a tri deti sú ešte na ZŠ.

Možnosti našej rodiny vychádzajú z nášho rozpočtu. Krúžky navštevujú iba tie, ktoré o to majú naozaj záujem. Dcéra ma rada hudbu, preto chodí do ZUŠ na keyboard a sama sa učí hrať aj na gitaru. Nakazila aj mladšiu sestru a tak spolu sa tomu venujú. Najmladší syn obľubuje futbal a preto chodí na krúžok. Ostatne deti sa zmierili s tým, že na viac nemáme. Myslím, že ak by boli možnosti, že aj oni by si vybrali, ale... Najprv treba zaplatiť „povinné" platby medzi, ktoré patrí bývanie, strava, cestovné, oblečenie, až potom sa rozhodujeme na čo ešte ostane.

Rozhodli sme sa, naše deti budú navštevovať cirkevnú školu a to si vyžadovalo cestovať. Ale neľutujeme tu námahu s cestovaním, aj tie výdavky na cestovanie, pretože kvalitné vzdelanie sa premieta do ich životov.

Máme ešte aj sťaženú situáciu, pretože jeden zo synov má bezlepkovú diétu, s ktorou sme sa museli naučiť žiť a vybaviť si domácnosť, napr. pekárňou a diéta tiež odčerpáva dosť finančných prostriedkov.

Ďakujeme organizácii, ktorá má záujem pomáhať takým rodinám. Konečne sa necítime osamotení v tomto svete a na okraji spoločnosti len preto, že sme prijali viac detí do svojho života.

Rodina 9

Sme rodina s 9 deťmi, ktoré sú vo veku od 2 do 19 rokov. Najstarší syn ukončil minulý rok s vyznamenaním strednú poľnohospodársku školu. Žiaľ, zatiaľ nezohnal prácu.

Ďalší dvaja synovia a dcéra študujú na strednej škole a základnú školu navštevujú tiež tri deti. Najmladší sú vo veku dva a štyri roky. Títo sú doma a v súčasnosti sa o nám o nich pomáha starať najstarší syn, ktorý je nezamestnaný.

Ja s manželom pracujeme na poľnohospodárskom družstve. Hoci moja práca je veľmi náročná, pretože pracujem pri kravách a rannú zmenu začínam o 03 hod, som veľmi vďačná, že ju vôbec mám. Náš plat je však veľmi nízky. Najstaršie deti nám pomáhajú brigádami. Roznášajú letáky, alebo pomáhajú na družstve. Sú ochotní zobrať akúkoľvek brigádu po škole.

Bývame na dedine, v 3 – izbovom byte, ktorý potrebuje veľa opráv, na ktoré nám však financie neostávajú. Deti nenavštevujú žiadne krúžky, na dovolenky tiež nechodíme. Sme radi ak nám vystačia financie na stravu a byt.

Deti sú starostlivé a pomáhajú nám pri domácich zvieratách, ktoré máme v maličkých chlievikoch za domom. Postavil ich vlastnoručne náš najstarší syn.

Sme vďační za každú pomoc, ktorú nám niekto poskytne.

Rodina 10

Rodina so 7 deťmi vo veku od 3-19 rokov trpí hmotnú núdzu v dedinke. Bývajú v dome, ktorý má strechu na spadnutie (veľmi súri jej oprava), kúria drevom, často nemajú ani na jedlo, nieto ešte na iné potrebné veci.

Z toho mála, čo majú sa snažia deti zaopatriť a vedú ich k zodpovednosti. Deti sa učia veľmi dobre. Rodičia sa v rámci svojich finančných možností starajú o svoje deti. Rodina je napriek všetkým problémom súdržná. Medzi súrodencami a rodičmi sú pekné vzťahy. Je tam krásna rodinná atmosféra, necítiť súrodeneckú rivalitu, ale prajnosť jeden druhému. Aj tie najmenšie drobce sú hneď priateľské k ľuďom, žiadny strach alebo napätie. Staršie deti pomáhajú rodičom aj okolo domu aj s mladšími deťmi.

Najstarší chlapec, musel prerušiť strednú školu, lebo nemali na cestovné do školy pre všetky deti. Zľavnené cestovné z dediny do mesta je mesačne 32€. Rodičia s veľkým odriekaním sú schopní zaplatiť cestovné 2 deťom, ktoré tam dochádzajú na strednú školu. Náklady na existenciu tejto rodinky v mieste bydliska sú vysoké aj pre veľkú vzdialenosť od väčších miest. Rodičia popri tom robia, čo môžu.

Mamka aj pri 7 deťoch vezme každú prácu, ktorú jej v blízkosti ponúknu. Sú to len dočasné brigády. Otec pracoval tiež len brigádnicky, no podarilo sa mu dostať zmluvu na družstve za minimálny plat. Finančné príjmy rodiny však nestačia pokryť ich potreby. Pracovné možnosti na východe Slovenska a obzvlášť v tejto lokalite sú minimálne alebo žiadne.

Rodina 11

Som osamelá matka s 2 deťmi. Môj problém nastal, keď sa mi narodil prvý syn. Vtedy ma môj manžel začal ponižovať, psychicky ale aj fyzicky týrať. Verila som, že to prestane a mali sme druhé dieťa. Situácia sa však stále zhoršovala a manžel začal byť ku mne agresívny aj na verejnosti. V novembri 2009 som ušla aj s deťmi do krízového centra.

Podala som žiadosť o rozvod a s právnou pomocou som deložovala manžela. Počas mojej neprítomnosti chodilo ku nám do 1 a ½ izbového bytu prespávať 12 – 15 ľudí a opíjali sa. Zničili koberec, gauč, ale najviac sú poškodené vchodové dvere a zárubňa. Manžel mi rozpredal všetko, čo sme nadobudli počas manželstva.

V apríly 2010 som nastúpila do práce – zobrali ma len na 4 hodinový úväzok. Zarobila som tak len na škôlku a na stravu, ktorá nám vyšla na 2 - 3 týždne. Od septembra 2010 mi zvýšili úväzok na 6,5 hod. Z platu splácam dlžoby za byt – ale financie nestačia.

Som zúfalá. Počas manželstva som pod manželovým tlakom podpísala pôžičku – on peniaze premárnil. V práci dal výpoveď, aby nemusel platiť ani výživné na deti.

Rodina 12

Bývam v podnájme v dvojizbovom byte s tromi deťmi. Najstaršia dcéra tento rok maturuje a má podanú prihlášku na veterinu. Syn je prvák na strednej škole a učí sa za pomocného kuchára. Má diagnózu ADHD – mala som s ním veľké problémy, ale už je to lepšie. Ja som na materskej s najmladším synom, ktorý má rok a pol.

S manželom sme v rozvodovom konaní. Je živnostník a prácu mal dobre zaplatenú. Tešila som sa, že vyplatíme pôžičky, ktoré zobral na auto a iné veci. Manžel však narobil veľa dlhov a pôžičky nesplácal.

Kvôli psychickému týraniu mňa a starších detí, aj kvôli nezáujmu platiť dlhy sme v rozvodovom konaní.

Môj súčasný príjem je dosť nízky. Žijeme len z materskej a prídavkov na deti. Splácam pôžičky, na ktoré mám exekúciu.

Rodina 13

Som matkou dvoch detí – 16 ročnej dcéry a 13 ročného syna. Pracujem ako predavačka a žijem s deťmi sama. Odkedy som sa vydala, nemali sme vlastný byt . Manžel bol agresívny alkoholik. Závislosť na alkohole spôsobovala, že nikdy poriadne nepracoval a čo aj zarobil, hneď prepil.

Kvôli tejto ťažkej a dlhotrvajúcej situácií sme sa rozviedli. Teraz naďalej chodím s deťmi po podnájmoch. Z podnájmu do podnájmu chodíme každé dva roky – lebo nie sú na stálo. Sťahovanie tiež stojí peniaze a podnájom je stále drahší...Za terajší platíme 320 eur mesačne. Keď zaplatím nájom, ostanú mi na stravu a základné potreby len stravné lístky v hodnote 60€. Na deti sú oveľa väčšie výdavky, ako niekedy.

Dcéra chodí na gymnázium. Deti nikdy neboli na žiadnom tábore, výlete, lyžiarskom, nechodili na obedy v škole... Dcéra má talent na maľovanie, syn na tanec, no nemôžu si tieto talenty dovoliť ďalej rozvíjať kvôli financiám.

Základné veci ako chladničku, práčku máme – ale to tiež len splácam. V obývačke som nikdy nemala poriadny nábytok, len starší gauč, ktorý zničený po toľkých sťahovaniach. Dcéra má v izbe väčšinou veci po krabiciach. Zvyšok nábytku je tiaž len podarovaný od známych. Každú pomoc si veľmi vážime.

Rodina 14

Som matka s tromi deťmi, ktoré sú vo veku 4, 2 rokov a 5 mesačný chlapček. Otec odišiel od nás a ostala som s deťmi sama. Som vyučená cukrárka, mám potravinársku školu a 5 rokov som pracovala v reštaurácii.

Teraz som na materskej a bývam s deťmi v podnájme, ktorý nezvládam platiť, pretože môj príjem za rodičovský príspevok a rodinné prídavky je 256€. Za nájom – 1 izbový byt platím 330 eur. S tromi deťmi sa ťažko hľadá podnájom. Málokto nás chce zobrať. Mám podané žiadosti na krízové centrá pre matky s deťmi, ale všetko je zatiaľ plné.

Bývala som s babkou v byte, ale ochorela. Do poslednej chvíle som sa o ňu starala a opatrovala som ju. Pred rokom zomrela a dedičia predali byt. Musela som odísť.

V súčasnosti sú veľké výdavky na deti, deti rastú a potrebujú oblečenie. Stáva sa, že mi neostanú peniaze ani na hygienické veci. Nemám práčku a veci periem v rukách.

Som vďačná každému, kto mi pomôže posunúť sa dopredu a preklenúť ťažké životné obdobie.

Rodina 15

My sme bývali v prenájme, môj muž a ja a 3 deti. Moji rodičia v rodinnom dome. Jedného dňa moji rodičia volali, aby sme prišli bývať k nim, že pomôžeme finančne, že to bude lepšie a že budeme tam bývať. Tak sme sa presťahovali.

Potom začali problémy, môjho otca prepustili kvôli alkoholu z práce, mamka bola na invalidke a ja som skončila materskú. Manžel pracoval. Nakoniec začali prichádzať upomienky z nebankového subjektu, aby sme sa vysťahovali, že rodičia neplatia pôžičku. A začal problém - ocko nemal príjem, stále pil. My sme ich pôžičku nezvládali platiť - mesačne 300€. Aj nájom, plyn, nakoľko sme aj my 5 členná rodina.

Ocko ten nátlak nevydržal a spáchal samovraždu. Potom aj my sme museli opustiť dom, nakoľko mamka nebola už vlastníčka. A tak sme ostali na ulici. Teraz bývame s deťmi v krízovom centre dočasne. Mamka u sestry.

Rodina 16

Som matkou dvoch detí – 16 ročnej dcéry a 13 ročného syna. Pracujem ako predavačka a žijem s deťmi sama. Odkedy som sa vydala, nemali sme vlastný byt . Manžel bol agresívny alkoholik. Závislosť na alkohole spôsobovala, že nikdy poriadne nepracoval a čo aj zarobil, hneď prepil.

Kvôli tejto ťažkej a dlhotrvajúcej situácií sme sa rozviedli. Teraz naďalej chodím s deťmi po podnájmoch. Z podnájmu do podnájmu chodíme každé dva roky – lebo nie sú na stálo. Sťahovanie tiež stojí peniaze a podnájom je stále drahší...Za terajší platíme 320€ mesačne. Keď zaplatím nájom, ostanú mi na stravu a základné potreby len stravné lístky v hodnote 60€. Na deti sú oveľa väčšie výdavky, ako niekedy.

Dcéra chodí na gymnázium. Deti nikdy neboli na žiadnom tábore, výlete, lyžiarskom, nechodili na obedy v škole...Dcéra má talent na maľovanie, syn na tanec, no nemôžu si tieto talenty dovoliť ďalej rozvíjať kvôli financiám.

Základné veci ako chladničku, práčku máme – ale to tiež len splácam. V obývačke som nikdy nemala poriadny nábytok, len starší gauč, ktorý zničený po toľkých sťahovaniach. Dcéra má v izbe väčšinou veci po krabiciach. Zvyšok nábytku je tiaž len podarovaný od známych. Každú pomoc si veľmi vážime.

Rodina 17

Sme päťčlenná, respektívne šesťčlenná rodina. Býva u nás aj kamarát nášho syna. Je z detského domova. Zo začiatku k nám chodil sem tam. Keď mal osemnásť, tak sme s manželom dovolili, aby mohol u nás bývať, kým sa nepostaví na vlastné nohy. To bolo keď sme boli finančne na tom lepšie. Všetko sa nám začalo rúcať, keď manžel prišiel o prácu. Chodí na brigády, keď sa naskytnú, ale je to málo. Synovia chodia na SŠ, chlapec skončil SOU - stavebné a pokračuje na dennom štúdiu. Robí si maturitu. Dcéra chodí na základnú školu.

Môj mesačný príjem je 337 – 350€. Nájomné je 310€ plus 42€ inkaso. Nestačí to ani na nájom. Nie to ešte žiť. Kde je cestovné do škôl, práce, hygiena, strava, oblečenie a ďalšie veci. Tak mi ostal dlh na nájomnom. So starostom sme sa dohodli na mesačných splátkach 500€. Ale taký nemám ani plat.

Odišla mi aj práčka, oprava by stála 70€ a bolo by to len dočasné. Nemám ani na opravu nie to ešte si kúpiť novú.

Bolo by krásne, ak by sa našiel človek, ktorý by nám pomohol nájsť prácu pre manžela, aby sme sa trošku pozbierali. Ťažko sa hovorí, aké je to ponižujúce, ak musíte prosiť o pomoc. Keď nemáte na základné veci, ktoré sú bežné v dnešnej dobe. Hanbím sa, že nemôžem dať deťom desiatu. Hanbím sa aj v práci, že nemôžem si dovoliť kúpiť ani desiatu.

Rodina 18

Sme rodina z 5 deťmi. V pestúnskej starostlivosti máme 2 detičky a 3 vlastné, ale sú vlastne všetky naše. Žijeme v 3 izbovom byte. Manžel pracuje v mestskej zeleni ako záhradník. Pred tým bol nezamestnaný – vždy sa mu podarí nájsť prácu len na niekoľko mesiacov za najnižší plat. V práci zarobí 290€. Ja som v tomto čase nezamestnaná. Rada by som pracovala, no kvôli deťom ma ťažko chcú niekde zamestnať.

Najstaršie deti majú 14 rokov, ďalšie sú vo veku 9, 5 a 3 roky. Ako rodičia sme na nich hrdí. Naše najstaršie deti majú veľký talent. Od detstva tancujú vo folklórnom súbore, v ktorom sú na nich ako na dobrých tanečníkov veľmi pyšní. V dnešnej dobe aj keď sa rodičia snažia u detí rozvíjať ich talenty, nie vždy to ide ľahko. Radi by sme rozvíjali ich talent aj v iných oblastiach a nielen u najstarších detí ale aj u najmladších, no z finančných dôvodov to však nie je možné. Snažíme sa žiť od korunky ku korunke. No je to dosť ťažké.

So synom, ktorý ma 9 rokov často navštevujeme alergológa, nakoľko je alergik a astmatik, preto sa snažíme peniažky dávať viac tam, kde to je potrebné – na lieky a pod. Rodiny ktoré majú viac detí, veľmi dobre vedia, aké je to finančne náročné. Už len samotná škola – to sú neuveriteľné položky. Kto vie možno v budúcnosti školu budú navštevovať iba deti takých rodičov, ktoré si to budú môcť finančne dovoliť. Deti v niekoľkých rodinách sú určite vďačné aj za pomoc od starých rodičov, ktorí sa snažia mladým rodinám a svojím vnukom pokiaľ môžu pomáhať či už finančne alebo skôr pri výchove, napr. ak treba deti postrážiť, keď sú ich rodičia v práci. Veľmi by nám to pomohlo, keby sme sa mohli aj my občas spoľahnúť na dedka alebo na babku, keby sme to niekedy potrebovali – no bohužiaľ na starých rodičov naše deti spomínajú už len v modlitbách a vo svojich spomienkach, nakoľko si ich Pán povolal k sebe.

No ešte sú chválabohu v tomto svete aj ľudia s dobrým srdcom, ktorí sa nám a verím že aj iným rodinám, ktoré tiež pomoc potrebujú, snažia pomáhať. Sme veľmi vďační napr. za potraviny aj za šatstvo, ktorými nám pomáhajú. Myslíme na takýchto ľudí vo svojich modlitbách.

Rodina 19

Žijem sama s dvomi dcérami, ktoré majú 16 a 17 rokov. V súčasnosti bývame v krízovom centre. Som nezamestnaná a poberám dávku v hmotnej núdzi.

S manželom som sa rozviedla – týral mňa aj dcéry. Polámal mi ruku aj nohu, následkom čoho mám trvalé následky a nemôžem vykonávať prácu, ktorú som robila. Až do úrazu som pracovala 15 rokov ako záhradníčka. Teraz som si podala žiadosť o predčasný starobný dôchodok.

Manžel týral fyzicky aj deti. Nemohli sme ani spokojne spať, dievčatá sa nemohli učiť, ani hrať, všetko mu prekážalo. Keď mal vypité, bol agresívny a všetko rozbíjal. Podpáli aj garzónku v ktorej sme bývali.

Spávala som s deťmi často von aj po pivniciach, kým sme si nenašli bývanie v krízovom centre.

Nemám v Košiciach nikoho, na koho sa môžem obrátiť o pomoc. Moji rodičia už nežijú a nemám sa ani komu zdôveriť s mojimi ťažkosťami. Preto sa obraciam na vás s prosbou o pomoc.

Rodina 20

Som osamelá matka dvoch dospievajúcich detí – dcéry ( 19 rokov) a syna (16 rokov). S manželom sme sa rozviedli, pretože si našiel priateľku na internete. Pred rozvodom sme žili ako šťastná rodinka. Obaja sme pracovali na roľníckom družstve. Ja som ochorela a musela som ísť na niekoľko vážnejších operácií. Do práce som sa nemohla vrátiť, nakoľko mi to lekári neodporúčali, pretože som mala ťažkú prácu. Neustále som si hľadala novú – ľahšiu, ale v tom regióne, kde sme bývali nebolo veľa pracovných možností.

V roku 2008 sne prišli do Košíc, kde nám teta zohnala 1izbový byt. Trvalo zopár mesiacov, kým som si našla prácu ako upratovačka v hypermarkete. V tom čase mi veľmi pomáhala moja rodina, aby sme mali na nájom, stravu...

V súčasnosti bývame v 2 izbovom byte, za ktorý platíme 350€. Ja pracujem ako pomocná sila v jednej reštaurácií. Tiež som na polovičnom invalidnom dôchodku. Nezarobím toľko, aby nám to stačilo, ale som rada, že máme kde bývať, jesť a deti sú šťastné. Napriek tomu, že o nich otec nejaví záujem od rozvodu a psychicky ich týra, sa im darí dobre. Dcéra úspešne študuje 3. rok na SOŠ odbor služby. Jej známky sú vynikajúce aj napriek tomu, že mala zdravotné problémy (zle znášala rozvod). Syn študuje na SOŠ odbor kuchár a tiež sú jeho výsledky dobré aj keď je dyslektik, dysgrafik. Som na nich hrdá, že zvládajú túto situáciu. Otec im nenapíše ani na narodeniny, meniny či Vianoce. Súd mu určil vyživovaciu povinnosť, ktorú si neplní.

Žijeme od výplaty k výplate, pravdupovediac sa niekedy stáva, že meliem z posledného, aby som im mala dať čo zjesť. Veľmi ma to trápi a snažím sa, aby sa mali lepšie a dúfam, že raz sa naša situácia zlepší. A týmto sa obraciam na Vás.

Dlho som maródovala z vážnych zdravotných dôvodov. Nemohla som ani vyplatiť nájom a majiteľ bytu nám dal čas do konca roka a potom sa budeme musieť odsťahovať, ak nezaplatíme. Budem vďačná za každú pomoc a z hĺbky srdca ďakujem.

Rodina 21

Pochádzam z rodiny, kde nás bolo 7 súrodencov. So žiadnym z nich nie som v kontakte a neviem, kde žijú. Pamätám sa len pár vecí z detstva. Keď som dovŕšila 7 rokov, vzali nás do diagnostického ústavu. Odvtedy do svojich 16 rokov som pochodila pár ústavov.

Potom som sa vyučila za krajčírku. Po skončení učňovky som sa zamestnala. Po roku som spoznala môjho manžela a zosobášili sme sa.

Pôvodne sme bývali v byte, ktorý mal môj manžel po svojich starých rodičoch. Podvodom nás o ten byt pripravil jeden pán. Od tej doby sa sťahujeme z jedného podnájmu do druhého.

Manžel tak isto nemá rodičov. Do 18 rokov ho vychovávala stará mam. Od svojich 18 rokov študoval na škole. Pôvodne je vojakom z povolania. V súčasnosti pracuje ako robotník.

Spolu s manželom máme 6 detí. Štyri z nich žijú s nami s spoločnej domácnosti. Býva s nami aj dcéra so svojimi tromi malými deťmi. Žijeme veľmi chudobne. Často nám neostáva ani na základné potraviny.

Rodina 22

Môj život nebol vždy ľahký a krásny, no vďaka úžasným rodičom som to zvládla. Naučili ma vážiť si aj to posledné a tešiť sa z maličkostí.

Život sa mi zmenil, keď ocko prestal pracovať a išiel do predčasného starobného dôchodku. Mamka nepracovala. V škole sa mi darilo – aj keď som závidela spolužiačkam, ako rozprávali o ich zážitkoch z prázdnin. Moji rodičia na to nemali. Žili sme len z ockovho dôchodku. Zvládli sme aj to, keď moja sestra mala dieťa v 17. rokoch. Teraz ma 5 detí. Žijeme spolu v 2. izbovom byte - ôsmi. Aby sme sa mali lepšie a bolo viac jedla v rodine, začala som roznášať letáky. Môj mesačný príjem bol 30€. Pomohlo to.

Najhoršia rana v živote prišla, keď mi zomrela mamka. Žijeme veľmi biedne – často nemáme na stravu a mamku sme nemohli ani pochovať. Máme ju už viac mesiacov spopolnenú doma. Nevieme, ako ďalej... Krematórium vyjde na 700€.

Rodičia nezvládali platiť nájom a po smrti mamky sa dlhy zvýšili. Odpojili nám elektrinu aj teplú vodu. Takto sme už tri mesiace.

Po smrti mamky ma pri živote držal môj ocko, pre ktorého by som spravila všetko, aby bol šťastný. Veľmi mi pomáhali aj priatelia. Tieto Vianoce 2011 budú najhoršie v mojom živote – bez mamky, bez elektriny, bez teplej vody. Je to ťažké, ale život ide ďalej. Vianoce bez rozsvieteného stromčeka sú smutné. Prajem si, aby sme už mali elektrinu...

Som v maturitnom ročníku a učiť sa pri sviečkach nie je príjemné. Stmieva sa okolo 16.30 a v škole končím o 14.00 hod.

Ďakujem, že mám okolo seba toľko úžasných ľudí, ktorí mi dokážu vyčariť úsmev na tvári aj v ťažkých časoch.

Rodina 23

Po rozvode so 4 deťmi som sa pretĺkala životom sama. Keďže ma nikto nechcel zamestnať, našla som si prácu na živnosť. Zarábala som dobre, vyšlo nám na podnájom, školu deťom, družiny, stravu v škole. Na potraviny nám ostávalo zvyčajne iba 200€ a oblečenie nám dávali priatelia, kolegovia.

Hovorí sa, že 2. x do tej istej rieky nevstúpiš, ale život je krutý. Priateľ, na ktorého som sa spočiatku mohla spoľahnúť a vedel nás uživiť, sa zmenil. Otehotnela som a bábätko som si nechala. Svedomie mi nedovolilo ísť na potrat.

Od 2012 to bolo hrozné. Narodil sa malý synček a otec sa zmohol len na to, že podpísal otcovstvo a oslavoval. Kočiarik som si kúpila sama, aj výbavičku. Ocko oslavoval... vždy s alkoholom... Po pár mesiacoch som za pomoci priateľov vyhodila s policajtmi z bytu...

Teraz som sama s piatimi deťmi a príjmom 400€. Ale bez alkoholu, bez internetu a s dlhmi. V decembri mi sestra doniesla večerník a našla som adresu OZ Majáku nádeje. Vypísali sme žiadosť a oni sa nám ozvali. Keď som sa dozvedela, čo všetko ponúkajú deťom, až som sa zasekla... štipendiá, tábory, výlety, potraviny... najstarší syn dostal hneď zimnú bundu a topánky, dcéra nádherný kabát... Ani sa nám o tomto nesnívalo.

Vďaka všetkým, ktorí dávajú zo svojho prebytku na pomoc chudobným. Vďaka tým, ktorí to rozdávajú.

Rodina 24

Narodila som sa s rázštepom podnebia, prekonala som 14 plastických operácií. Detstvo som kvôli zdravotným problémom nemala ružové, každý sa mi vysmieval. V 11. rokoch mi zomrel ocko ako 36 ročný, na srdcový kolaps. Mamka sa zrútila. Problémy vlievala do alkoholu. Ja a moja staršia sestra sme si vytrpeli jej scény, bitky a vyhadzovanie z bytu. Spávali sme na schodoch, stresovali sme , či nás susedia nepočujú – tá hanba a boľavé kĺby. Mama nedokázala platiť 3-izbový byt. Pila stále viac. Ja som sa dostala do diagnostického centra. Bola som tam 8 mesiacov a potom ma premiestnili do detského domova. Bola som tam do 18. rokov.

Neskôr som bývala u spolužiačky. Mamke som odpustila, viem že to mala v tom čase ťažké, dve deti a tretie na ceste.

Rada by som sa poďakovala tej rodine, ktorá ma prichýlila na 2 roky. Po dvoch rokoch sa však rodina odsťahovala do ČR a ja som sa nervovo zrútila. Vtedy som si uvedomila, že nemám domov, nemám kam ísť...

Stretla som priateľa, asi rok sme boli spolu. Čakali sme dieťa, ale otcovstvo nepodpísal, tak to riešim súdom.

Teraz bývam v krízovom centre pre slobodné mamičky s malou. Môžem tu bývať maximálne 2 roky. Obávam sa, čo bude s nami.

Materská je strašne malá, ja si nepamätám, kedy som malej, alebo sebe kúpila niečo nové a nedarované.

Rada by som Vás poprosila o akúkoľvek pomoc - materiálnu, potravinovú, alebo finančnú. Ďakujem, že sú aj ľudia, ktorí dokážu vidieť tých, ktorí sú v núdzi.

Rodina 25

Som matkou 2 detí vo veku 18 a 16 rokov. Od začiatku ich narodenia všetka výchova, chod domácnosti, fungovanie rodiny bolo na mojich pleciach. Bremeno veľmi ťažké, ktoré - mám pocit, že ma ťaží dodnes, ešte viac ...

Minulosť na ktorú sa nedá zabudnúť, ma máta dodnes. Život s ALKOHOLIKOM, bol neznesiteľný , plný ponižovania, nepochopenia, citového vydierania. Nezáujem o rodinu zo strany manžela, psychický a fyzický teror ma prinútil pristúpiť k rozvodu.

Nedokázala som akceptovať život s mužom, ktorý ma sústavne ponižoval a nebol nápomocný... Chýbalo mi uznanie a láska a hlavne pokoj v rodine.

Po rozvode nastala príjemná úľava, na druhej strane som sa dostala do finančných až existenčných problémov, ale aj zdravotných (depresií a pod.) ako dopad manželovho správania.

Žijeme na hranici životného minima, navyše bývalý manžel neplatí výživne. Skončila som nakoniec s dlhmi a mám exekúciu bytu na krku. Snažím sa zvrátiť nepriaznivý stav v rodine, no sama bez pomoci nemám veľkú šancu uspieť. Žijem v permanentnom strachu a strese o budúcnosť svoju a svojich detí... Zažila som veľa nespravodlivostí a bezmocností – čas, keď nebolo deťom na chleba. Nebyť dobrých susedov a známych, ktorí mali pre nás ľudské pochopenie, neviem kde by sme dnes boli...

Touto cestou hľadám nádej, ktorá drží nad vodou...Vkladám nádej do ľudí s dobrým srdcom a s pochopením, ktorým nepriazeň ťažko skúšaných ľudí nie je ľahostajná. Na tých, ktorí dokážu na seba zabudnúť a prejaviť spolupatričnosť gestom solidarity, človečinou... Som im nesmierne vďačná a ďakujem im.

Rodina 26

Som rozvedená. Počas manželstva manžel nechcel prispievať na spoločnú domácnosť, ani dcére na štúdium, hovoril, že nás nebude živiť, hoci som pracovala. Bol často agresívny, s dcérou sme zažívali psychické a fyzické násilie, urážal nás, vyhrážal sa, fyzicky napádal, často som volala políciu, stále sme mali konflikty, spolužitie bolo neznesiteľné a nevhodné pre vývin vtedy ešte maloletej dcéry.

Po čase som ešte zistila, že manžel neplatil za byt, overila som si to na bytovom podniku, kde som sa dozvedela, že máme na byte vysokú dlžobu. Manžel mi klamal, odmietol za byt platiť. Splatiť vzniknutú vysokú dlžobu odmietol a ja som nemala dostatočný príjem na jej zaplatenie. Byt sme museli predať a prišli sme tak o vlastné bývanie. Po rozvode som zostala sama s dcérou, presťahovali sme sa na ubytovňu. Manžel odmietol na dcéru platiť výživné. Po čase sa k nám nasťahoval môj terajší partner.

V ubytovni a jeho okolí sa vyskytujú neprispôsobiví alkoholici, feťáci, bezdomovci, je tam špina, zlé medziľudské vzťahy, kriminalita. Pokúšala som sa situáciu riešiť s majiteľom, domovníkom, políciou, ale situácia sa nezlepšuje, ale zhoršuje. V ubytovni nie je vhodné prostredie pre dcéru, preto bola nútená nájsť si rôzne brigády a iný podnájom. Dcéra je momentálne nezamestnaná, tak mi s bývaním a finančnými výdajmi nevie pomôcť. Na ubytovni žijem v spoločnej domácnosti s druhom, ktorý je nezamestnaný. Tiež pri ňom zažívam psychické násilie, no čiastočne mi pomáha s platbami za byt.

Následkom poranenia som dostala trombózu, hrozila mi amputácia nohy, pohybujem sa pomocou bariel, mám dlhoročné bolesti, tŕpnutie rúk a ďalšie životné ťažkosti. Následkom toho som sa stala práceneschopná, chodím na rôzne vyšetrenia - cievne, neurológ, interné. Môj zdravotný stav mi nedovoľuje pracovať, preto som požiadala o invalidný dôchodok.

Rodina 27

Mám 37 rokov a som mamou 2 dcér. Staršia dcéra bude mať 16 rokov, navštevuje obchodnú akadémiu. Mladšia dcéra má 3 roky a navštevuje MŠ. Momentálne bývam v zariadení núdzového bývania. V roku 2005 som prišla o bývanie kvôli podvodom, ktorým sme uverili.

Od roku 2006 býva staršia dcéra u mojej mamky v malometrážnom byte a my s mladšou dcérou putujeme zo zariadenia do zariadenia.

Otec mladšej dcéry je momentálne vo výkone trestu. Takže pomoc nám teraz nemôže, tak sa nám žije dosť ťažko. Bývať nemôžem ani u jeho mamy, lebo tak isto žije v malometrážnom byte. Verím, že keď príde domov, tak sa situácia ohľadom bytu a financií zlepší.

Momentálne chodím upratovať, ale veľmi by som chcela nájsť vhodnejšiu prácu, aby som mohla vytvoriť vhodné podmienky na bývanie a mať lepší finančný príjem.

Rodina 28

Som slobodná matka dvoch detí. Jedno dieťa mám pri sebe v krízovom centre a jedno dieťa mám v detskom domove. Dôvod, že mám dieťa v detskom domove je, že som bývala na charite a tam sa mi neskôr ukončila zmluva. Potom som otehotnela, ale otec jedného dňa chcel spáchať samovraždu. Vyšiel na elektrické napätie...

Počas tehotenstva som bývala na charite a snažila som si privyrobiť peniaze predávaním časopisu NOTABENE. Potom som išla pracovať na dohodu. Dostala som sa do krízového centra.

O maloleté dieťa, ktoré mám pri sebe sa riadne starám a poctivo navštevujem všetky potrebné lekárske vyšetrenia a kontroly, na byte nemám žiadne podlžnosti. Pani vedúca a sociálne pracovníčky sú so mnou spokojné. Nemám však dostatok financií za zabezpečenie základných potrieb, ako je strava a lieky.

Rodina 29

Som slobodná matka 3 detí. Mala som aj sociálny byt, ale prišla som o byt nakoľko sme boli týraní. Svoje deti som ochránila - odišla som z môjho bytu a otec tam ostal. Na byte urobil dlh. Ja som nemala z čoho platiť byt, nakoľko som deti mala na SOS v krízovom centre. Neskôr som si podala žiadosť do krízového centra. Viem si to vážiť a ďakujem našej vedúcej že nás prijala.

Som zamestnaná v kuchyni od roku 1991. V zariadení krízového centra podmienky dodržiavam. Pomoc žiadam preto, lebo môj syn má byť operovaný na srdce v Bratislave a budeme tam týždeň. Neviem koľko budem mať tam výdavky čo sa týka cesty a môjho syna a požičať si nemám od koho, preto som sa obrátila na Vás o pomoc.

Rodina 30

V roku 2008 po nezhodách v manželstve som bola situáciou v akej som sa nachádzala nútená odsťahovať sa aj s deťmi do krízového centra. Manžel nás opustil a manželstvo bolo rozvedené v 2009. Bola som nezamestnaná a po vážnej chorobe sa mi ťažko hľadalo zamestnanie. Sťahovali sme sa z jedného krízového centra do druhého. Zamestnanie som si našla v realitnej kancelárii ako maklér. Moja finančná situácia sa však nezlepšila a to z dôvodu, že vo firme som bola hodnotená podľa tvorby zisku. To sa mi zatiaľ nepodarilo, aj napriek môjmu úsiliu. Predaj nehnuteľnosti trvá cca 3 mesiace, ale aj tie si musím formou inzercie zabezpečiť sama. Nie som schopná uhradiť nájomné, stravu a lieky, ktoré musím užívať doživotne.

Rodina 31

Som matkou troch detí, ktoré sama vychovávam a živím. Náš jediný príjem je rodičovský príspevok (194,10€) a náhradné výživné (26€ na každé dieťa). Táto suma nám sotva postačuje na vyplatenie nájmu, energií a základných mesačných poplatkov.

Nedávno bol nášmu najmladšiemu synovi (3r.) diagnostikovaný autizmus. Toto ochorenie je celoživotné a momentálne si vyžaduje celodennú starostlivosť. Preto som si požiadala o predĺženie materskej dovolenky a takisto o ZŤP-S preukaz, čaká nás ešte veľa vyšetrení, návštevy u logopéda a špeciálnej škôlky. Tiež sa musíme postarať o vitamínové doplnky (omega 3 M.K., vitamín C, D, zinok, vápnik, probiotiká, qoenzýmq 10).

Zistila som, že máme nárok na plienky zdarma, tak som vybavila u neurológa odporúčanie. Deti s autizmom potrebujú vyučovanie - štruktúrované, kde musí byť vymedzený špeciálny priestor na každú činnosť zvlášť - hranie, učenie, jedenie atď. Preto potrebujem byt trošku poprerábať – pozmeniť - čo sa týka nábytku a zakúpiť špeciálne didaktické pomôcky a stolík, na ktorom budeme pracovať.

Po ukončení materskej dovolenky som plánovala nájsť si prácu a zlepšiť príjem, ale moje plány skrížilo toto synove ochorenie. Momentálne všetok voľný čas, ktorého je veľmi málo, venujem zárobku si popri materskej dovolenke - ako napr. opravím nejaké odevy známym, ožehlím ľuďom prádlo a veľa takýchto aktivít, len aby som zlepšila finančnú situáciu a mali sme aspoň na základné potraviny a hygienické potreby.

Rodina 32

Žijem sama s tromi deťmi. Manžel od roku 2001 nikde nepracoval a z toho dôvodu bola všetka finančná záťaž iba na mne. V 2011 odišiel do zahraničia a finančne na deti neprispieva.

Od 2011 sme v rozvodovom konaní - o deti sa starám sama. Z toho dôvodu mám zvýšené finančné výdavky, nakoľko starší syn v súčasnosti maturuje a podáva si prihláška na vysokú školu.

Ja pracujem v nemocnici ako skladníčka a môj čistý mesačný príjem je 410€, na deti dostávam daňový bonus vo výške 41€ a detské prídavky 45€.

Z môjho príjmu musím zaplatiť nájomné za byt, v ktorom bývame okolo 200€, platím úver vo výške 57€, sebe a staršiemu synovi zakúpiť mesačník. Aj keď žijeme skromne finančne mi to nevychádza.

Na manžela som podala trestné oznámenie z dôvodu neplatenia výživného.

Rodina 33

Som vdova už od 27 rokov. Manžel mi zomrel v roku 2003 na pracovný úraz - kopol ho býk do hlavy - pracoval ako robotník na družstve.

Mám dve deti - 9 ročného syna, ktorý je zdravý a 12 ročného syna, ktorý je už od 5 rokov autista. Má tretí stupeň autizmu. Navštevuje školu. Bývame v nájomnom byte. Najviac ma trápi, keď má nervový záchvat. Vtedy mu neviem pomôcť - len je tlmený tabletkami. Druhý syn je v podstate kľudný chlapec a pomáha mi v domácnosti.

Rodina 34

Po rozvode so 4 deťmi som sa pretĺkala životom sama. Keďže ma nikto nechcel zamestnať, našla som si prácu na živnosť. Zárobok bol fajn cca 1000 € , vyšlo na podnájom, na školu, družiny, stravu v škole, mobily, notebook. Ostávalo mi 200€ na stravu, oblečenie dali známi, kolegovia...

Lenže aj keď sa hovorí, že 2x do tej istej rieky nevstúpiš, život je krutý. Priateľ, ktorý spočiatku bol zábavný a vedel uživiť sám, sa zmenil. Otehotnela som a nechala som si bábätko. Svedomie mi nedovolilo ísť na potrat. Od júla to bolo hrozné, narodil sa malý synček. Otec sa zmohol len na to, že podpísal otcovstvo a oslavoval... Kočiarik som kúpila, aj fusak malému aj výbavu. V septembri ocko doniesol oblečenie. Dooslavoval v októbri a o 3 dni začal zas s alkoholom. V novembri za pomoci priateľov som ho vyhodila s policajtmi z bytu. Teraz som sama s piatimi deťmi a prijímam 400€. Ale bez alkoholu, bez internetu a s dlhmi.

V decembri 2011 mi sestra priniesla večerník. Vypísali sme žiadosť na adresu www.majak-nadeje.eu. Ozvali sa nám. V januári sme sa stretli s členmi tohto združenia. Keď sme sa dozvedeli, čo všetko dávajú deťom, až som sa zasekla a ďakujem Bohu. Tábory, výlety a strava - trvanlivé potraviny, najstarší syn dostal hneď topánky, bundu, dcéra nádherný kabát. Ani sa nám o tomto nesnívalo.

Ešte raz vďaka všetkým, ktorí majú prebytok vecí a dávajú pre chudobných. A vďaka tým, ktorí to potom rozdávajú aj tým, ktorí nie sú úplne „úplná rodina“ .

Rodina 35

Mám ukončenú obchodnú s maturitou. Som matka 5 detí. Momentálne som v rozvodovom konaní som na MD som samo živiteľka. Bývame v krízovom centre. Všetky deti mám školopovinné. Kým som na MD, nemám žiadne vymoženosti na príspevky na deti z Úradu práce, ani sociálnu výpomoc. Môj mesačný príjem je 250€. Z toho potrebujem zaplatiť nájom, škôlku, školské poplatky, stravu... Deti potrebujú nejaké ovocie, veci na oblečenie... rastú. Nevychádza mi to, aby som to všetko zaplatila. Mám malého škôlkára a vysvetliť mu, že nemám, je ťažké. Staršie deti to už vedia pochopiť. S výživným na deti mi ich otec neprispieva, ani nejaví o nich žiaden záujem.

Rodina 36

Skôr ako začnem tento príbeh, chcem poďakovať všetkým ľuďom s dobrým srdcom. Sme ako každá rodina napriek prekážkam a osudu ktoré trápia a bolia. Som rada že mám chápavého manžela a dve skvelé dcéry 10 a 12 ročné, sú mojím všetkým.

Snáď začnem manželom. Vyrastal v detskom domove pre omyl svojej mami, pretože ho počala s rómom. Jeho detstvo nebolo ľahké vždy sa musel pretĺkať životom sám. Otec ho bil. Ako dieťa sa zajakával a bol bitý viac ako sýty. Nerád na to spomína. Snaží sa ako sa len dá. Je smutné, že o odchovancov detského domova sa po dovŕšení 18 rokov nikto nezaujíma. Býval u kamarátov v azylovom dome a všade kde sa dalo prežiť. Neskôr u mojich rodičov so mnou. Až po desiatich rokoch dostal od magistrátu sociálny byt, to už sme mali dcérku - vtedy mala dva roky. V tom byte sme bývali päť rokov, boli sme tam šťastní a spokojní, až kým manžel neprišiel o prácu a už to šlo dolu vodou – zobrali nám byt bez náhrady ubytovania. Útočisko sme hľadali všade, aj u mojich rodičov, no márne - aj oni sa dostali do problémov - ostali sme aj s nimi na ulici.

Moji rodičia a dve sestry, chceli vymeniť náš jeden a pol izbový byt za garsónku, ale ich oklamali a nedostali ani byt ani peniaze, dodnes súd mlčí a nikto nič o tom nevie a nič sa do dnešného dňa neposunulo. Môj otec už nie je medzi nami. Mama je už stará, chorá a zúfalá, no je so sestrami všade tam, kde sa podarí bývať a prežívať.

Teraz znova bývame v podnájme, len sa bojím už toľkých sťahovaní – nadobudneme niečo a znovu nemáme nič. Bez peňazí, bez práce a bez strechy nad hlavou, snažíme sa ako vieme. Medzi časom sa mi narodila aj druhá dcérka – to je naše slniečko – neviem, ako by som teraz bez nich dokázala žiť, sú môj život aj keď im nemôžem dopriať všetko.

Bývali sme už snáď všade, dokonca jeden čas aj na Luníku IX, ale bez vody a elektriny sa žiť nedá, ako normálny človek. To nie - až tak klesnúť nedokážem. Chcem ešte raz poďakovať ľuďom, ktorí vedia pomôcť s ošatením, potravinami, maličkosťami - pre nás aj pre deti - veľmi nám to pomôže. Boh nám pomáhaj všetkým ľuďom dobrej vôle. ĎAKUJEME!

Rodina 37

Po rozvode som odišla bývať k rodičom. Bývala som s nimi asi 1rok. Po ich smrti som si s dcérou našla podnájom - veľmi výhodná ponuka, ktorú som vládala splácať, pokiaľ som bola na invalidnom dôchodku. Ale invalidný dôchodok mi zamietli a teraz s dcérou, ktorá navštevuje posledný ročník na obchodnej akadémií a ja som na úrade práce. Nezvládam finančne splácať nájomné. Obávam sa toho, že majiteľ mi zruší podnájom. Preto som požiadala Maják nádeje o pomoc. Moja situácia sa za 3 mesiace zmenila na toľko, že som požiadala obnovenie invalidného dôchodku. Som vďačná Majáku nádeje za pomoc, ktorú neviem ani opísať. Ďakujem všetkým, ktorí mi umožnia bývať dôstojne, kým si sama nebudem môcť pomôcť cez invalidný dôchodok. Ešte raz ďakujem.

Rodina 38

Som matka piatich maloletých detí. Trvalé bydlisko máme na Luníku IX, no od roku 1998 sme bývali v podnájmoch. Z trvalého bydliska sme sa odsťahovali kvôli švábom, ktoré sa tam rozmnožili, vypínali nám elektrinu a niekedy aj vodu. Nemohla som tam dať vhodné podmienky svojím deťom. Nikdy som žiaden byt ani dom nevlastnila. Podnájom som platila z príjmu môjho bývalého priateľa (otca detí). Po čase začali problémy - prestal zarábať, začal piť a robil si týždenné výlety s kamarátmi. Vzhľadom na to, že ja som vyrastala v rodine, kde otec často pil a bil moju mamu, nechcela som, aby niečo také zažili aj moje deti. Preto som sa s priateľom rozišla.

Bývala som v podnájmoch s kamarátkami a naposledy aj s mamou. Potom prišla moja sestra, ktorá bola tehotná a so spoločného podnájmu som musela odísť. Mala som dva týždne na to, aby som našla nové bývanie. Keďže si podnájom sama zaplatiť nemôžem, skúsili sme krízové centrum. Do krízového centra nás zobrali. Bývame tu už jeden rok. O rok sa vysťahujeme aj z tade a neviem, kam pôjdeme. Keďže deti vychovávam sama, poberáme len hmotnú núdzu, tak podnájom nezoženieme. Skúsime iné krízové centrum. Pre pokojný a šťastný život svojich detí urobím všetko, čo bude v mojich silách.

Rodina 39

Onkologickou pacientkou som sa stala pred 3 rokmi. Liečba bola ťažká a veľmi náročná – 8 dávok chemoterapie, transplantácia vlastných kmeňových buniek. Liečba trvala asi 1 rok, 4x som absolvovala PET vyšetrenie, keďže mi hrozil možný relaps.

No počas som začala mať veľké problémy s manželom. Prišiel na rad rozvod, sťahovanie. Bolo to veľmi ťažké. Ostala som sama s dcérou. Mám úžasnú rodinu, ktorá mi so všetkým pomáhala. Teraz bývame s dcérou v 1 izbovom byte, máme pokoj – to je to, čo najviac potrebujem. Snažím sa zo všetkých síl vynahradiť, dávať a pomáhať svojej dcére ktorá ma potrebuje. Študuje na obchodnej akadémii, rada by išla študovať na vysokú školu. Veľmi dobre sa učí, má certifikát z anglického jazyka. Má štátnu skúšku z písania na počítači a korešpondencie. Momentálne máme väčšie výdaje spojené s jej štúdiom, mojimi liekmi. Veľmi pekne ďakujeme za akúkoľvek pomoc.

Rodina 40

Keď som skončila strednú školu, začala som hneď pracovať. Potom som sa vydala a mala deti. Začali sme si opravovať starý domček, takže peniaze bolo treba, a tak som si popri práci našla ešte ďalšiu robotu.

Ťahala som to takto niekoľko rokov. Bola som fyzicky a psychicky veľmi unavená. Začala som chudnúť. Našla som si hrčku, tak som išla k lekárovi. Nasledovali vyšetrenia. Bola to rakovina prsníka. Mala som 36 rokov. Nasledovalo 8 cyklov chemoterapie, operácia a nakoniec ožarovanie. Keď som sa z toho dostala, našla som si ľahšiu prácu a začala som pracovať. Ale netrvalo to dlho, zase som bola slabá a unavená. Nasledovalo chodenie po lekároch a zlá správa – recidíva. Vyoperovali mi metastázu z hrudníka a nasledovali ďalšie vyšetrenia a znovu liečba na onkológii. Mám metastázy v kostiach a pečeni.

Rodina 41

Mám 30 rokov, som rozvedený a starám sa o dve súdom pridelené deti. Dievča je staršie má 11 a chlapec má 9 rokov. Býval som s mamou v byte, odkiaľ sme sa ale museli vysťahovať. Teraz bývam v zariadení núdzového bývania.

Momentálne som nezamestnaný, no aktívne si pokúšam nájsť prácu, ale doposiaľ bezvýsledne. Moja finančná situácia je dosť kritická, pretože poberám 103€, z toho keď vyplatím nájom na bývanie, ostane mi okolo 40€ na mesiac.

A z toho sa dôstojne vyžiť nedá. Tých 40€ sa snažím rozdeliť tak, aby sme počas celého mesiaca mali na akú-takú stravu. Na hygienu a potrebné veci pre deti mi tento príjem nepostačuje.

Rodina 42

Mám 30 rokov a som matka 4 detí, z toho mi súd pridelil do osobnej starostlivosti dve a dve ostali pri otcovi. Som rozvedená a bývam v podnájme.

Môj mesačný príjem bol 245€, plus mi môj bývalý manžel prispieva 50€ na deti, takže spolu to je 295€. Od 2014 však budem poberať už len dávku v hmotnej núdzi. Mesačne platím podnájom 280€ a tak mi po vyplatení ostáva mesačne 15€ - z toho dôvodu mi neostáva ani na potraviny a ošatenie pre deti. Nemám žiadnu rodinu, na ktorú by som sa mohla obrátiť s požiadať o pomoc.

Rodina 43

Pochádzam z učiteľskej rodiny. Môj starý otec bol riaditeľom takmer celý pracovný život na základnej škole. Mamička bola redaktorka a samostatná referentka. Vychovávala mňa a moje 2 sestry sama.

Ja som študovala na gymnáziu, po maturite som začala študovať odbor ekológia, avšak pre svadbu a dieťatko som pomaturitné štúdium neukončila. Neskôr som si urobila kurz podnikového hospodárstva.

V roku 1995 som sa vydala a o rok nato sa mi narodila moja prvá dcéra, ktorá má dnes už takmer 18 rokov. Študuje na gymnáziu, čo si vyžaduje k jej štúdiu vyšší finančný príjem, ktorý nemám, lebo som sama nezamestnaná a mám v starostlivosti aj druhú dcérku, ktorá sa výborne učí. Snaží sa vzdelávať a taktiež ma podanú prihlášku na to isté gymnázium ako staršia dcérka.

Prvé manželstvo mi začalo šťastne, sobášom aj zdravou, krásnou dcérkou, ale po čase som zistila, že má manžel podvádza a venuje a hazardným hrám. Výplata bola každý mesiac potravou pre automaty v meste. Tak sa začali problémy s financiami, ktoré mali dopad aj na moju psychiku, ale aj domáci rozpočet a preto, že sme bývali v podnájme, mali sme často veľmi veľké finančné problémy. Manžel sa zmeniť nevedel, opakovane ma aj udrel práve pre peniaze. Tak som sa rozhodla pre rozvod a od roku 2001 sme rozvedení.

Druhú dcérku mám s druhom (neboli sme zosobášení), s ktorým už v súčasnosti nežijem po 11 rokoch spoločného života. Môj priateľ začal častejšie popíjať a krásny vzťah sa menil na priepasť lásky poprepájanej alkoholizmom. Museli sme sa z finančných a študijných dôvodov vrátiť naspäť do mesta a spoločnými silami udržať loď s dvoma dievčatami nad vodou. Prácu priateľ mal, rok sme bývali v podnájmoch.

Teraz som sama, klientka s dvoma dcérkami v krízovom centre. Gemblerstvo- hráčska vášeň manžela a alkohol u priateľa ma pripravil o ilúzie o krásnom rodinnom živote. Je mi však ľúto mojich dvoch dcér, že nebudú vedieť, čo je harmónia v rodine a že sa musia vyrovnávať psychicky s problémami v krízovom centre.

Prípadne zmeny v bývaní, alebo v príjme z nejakej brigády mi môžu určite pomôcť. Ja sama som vyrastala v neúplnej rodine s mamkou a dvoma sestrami. Avšak stále sme mali kde bývať. Ja to teraz neviem zabezpečiť svojim dcérkam a mrzí ma to.

Rodina 44

Narodila som sa v Košiciach. Mama ťažko pracovala a otec bol invalidný dôchodca. Po ukončení základnej školy som nastúpila a SOŠ textilnú a neskôr som si urobila ešte nadstavbové štúdium v odbore obchod a podnikanie.

Zamestnala som sa a v práci som sa zoznámila s partnerom. Po roku som otehotnela a nasťahovala sa k nim. Náš vzťah prestal byť harmonický, keď sa narodila dcéra. Partner chcel študovať na VŠ, kde si našiel priateľku, pre ktorú nás opustil. S dcérou sme sa museli odsťahovať k mojim rodičom. Počas štúdia na VŠ prispieval na dcéru minimálne výživné a v súčasnosti je v zahraničí, odkiaľ neposiela nič.

U mojich rodičov sme bývali 2 roky. Môj otec bol tuhý fajčiar a holdoval alkoholickým nápojom, čo sa prejavovalo na jeho agresivite. Po čase som si našla priateľa. Bývali sme v rodinnom dome aj s jeho mamou. Po čase sa nám narodila dcéra. Priateľ s dcériným narodením začal požívať alkohol a bol veľmi agresívny. Keďže sme nemali kam s dcérou odísť, trpeli sme jeho nálady. Žili sme len z môjho rodičovského príspevku a rodinných prídavkov. Priateľ nebol ochotný pracovať a mňa nechcel púšťať z domu. Po dlhom psychickom a fyzickom týraní som podala trestné oznámenie a utiekla naspäť k rodičom. Našťastie nás v krátkom čase ubytovali v krízovom centre. Bývam tu už tretí rok a náš pobyt sa tu podľa zákona musí skončiť.

V súčasnej dobe pracujem len ako brigádnička. Môj príjem je 180€. Aj keď sú spokojní s mojou prácou, nemôžem nastúpiť na trvalý pracovný pomer, pretože nemá kto strážiť deti. Dcéry sú veľmi šikovné, sú s nimi spokojné v škole a škôlke. Staršia chodí na rôzne súťaže. Po odpočítaní všetkých povinných výdavkov (nájom, školné, ZRPŠ, obedy, družina, mesačníky) čo predstavuje 170-180€ nám ostáva na stravu, lieky a ošatenie sotva 70€.

Je ťažké žiť v takejto chudobe, keď vám nemá kto pomôcť.

Rodina 45

Som matkou štyroch dospelých detí a zároveň sa starám o dve deti mojej dcéry. Z nášho bývalého bytu sme sa museli vysťahovať bez možnosti náhradného ubytovania. Táto situácia prinútila mňa a deti ísť bývať do krízového centra. Manžel chodil po známych a rodine, kde sa dalo. Manžel vážne ochorel a po pár mesiacoch zomrel. Ostali sme sami. Všetci príbuzní sa nám otočili chrbtom. Po dvoch rokoch v krízovom centre sme dostali sociálny byt.

Poberám materskú a opatrovateľský príspevok. Všetky financie sme použili na školu, obedy, družinu a hygienu. Vyplatila som aj dlh, ktorý mi vznikol za pohreb manžela. Na nájom mi neostali financie. nemáme ani nábytok, momentálne spíme s deťmi na matracoch na zemi. Zmluvu na byt mám len tri mesiace a ak nezaplatím, hrozí že prídeme o bývanie a ocitneme sa na ulici.

Rodina 46

Mám 5 detí. Túžim po tom, aby moje deti a ja sme sa mali trošku lepšie. Nakoľko som ostala sama. Druh mi zomrel. Som v hmotnej núdzi. Zaujali ma tvorivé dielne, na ktoré chodím – v Majáku nádeje. Baví ma táto činnosť. Som veľmi rada, že som sa tam dostala. Vyrábame tu zaujímavé veci.

Moje deti chodia do školy. Som rada, že ich mám. Chodím pomáhať aj do Bernatoviec – do skleníka. Domov prídem unavená, ale práca ma veľmi baví.

Žijem v byte s mojimi deťmi a mojou sestrou. Som smutná zo smrti môjho druha. Je to pre mňa ťažký život. Ale musím sa posunúť ďalej.

Rodina 47

Bývam v Krízovom centre, pretože sa sama starám o svoje tri deti a nemám dostatok financií na byt. Bývam tu už dva roky. Poberám iba materskú. Finančne som na tom zle – nevychádza mi na základné živobytie. Čakám na sociálny byt, ale neviem, či mi ho schvália. Mám obavy, kde budem s deťmi. Otec sa detí zriekol a neposiela žiadne peniaze. Dve deti chodia do školy – nemám im za čo kúpiť školské pomôcky. Najmladší syn má zdravotné problémy a často nemám z čoho zaplatiť lieky.

Rodina 48

Mám jedného chlapčeka a žijem s ním sama v krízovom centre. Moja finančná situácia je zlá. Znížili mi plat a neostáva mi na živobytie.

Rodina 49

Mám dve deti, ktoré chodia do škôlky. Rok som vdova. Bývam v nedokončenom byte. Mám našťastie prácu – som upratovačka. Mám slabý príjem. Po smrti manžela som sama s dvomi deťmi na všetko. Ocitla som sa v zlej finančnej situácií, na koľko mi môj príjem po uhradení všetkých platieb vrátaní aj dlžôb po manželovej smrti nestačí ani na pokrytie našich osobných potrieb. Deti sú obidve alergické - dosť často sú choré. Niekedy nemám ani začo kúpiť lieky, ktoré potrebujú.

Rodina 50

Som mamou 5 ročnej dcérky, ktorá momentálne chodí do škôlky. Som nezamestnaná, nedostávam od štátu podporu ani žiadne príspevky. Žijem s druhom, ktorý je po dvoch mozgových porážkach a jeho príjem niekedy neprevyšuje ani životné minimum. Vyplatíme byt, škôlku, lieky. Keď máme stravne lístky, urobíme nákup, aby sme mali čo jesť. Rodičia nám nemôžu pomôcť, lebo sú dôchodcovia. Niekedy nemáme čo jesť. Musíme si pomôcť, niekedy aj požičať alebo odniesť niečo do záložne. Nemáme iné východisko. Zamestnávatelia ma nemôžu zamestnať kvôli tomu, že mám dieťa. Aj keď ma zamestnajú, tak ma prepustia v skúšobnej dobe. Už neviem čo mám urobiť alebo spraviť aby sme sa mali konečne dobre.

Rodina 51

Som matkou 6 detí, z toho 4 sú už zaopatrené. Dve deti žijú so mnou v krízovom centre. Mám 47 rokov a 3 roky som vdova. Poberám dávku v hmotnej núdzi vo výške 186€. Bola som 25 rokov vydatá s manželom alkoholikom. Celý život riadne nepracoval a preto mi bolo zamietnuté vdovské a sirotské na deti. Celý život som sa podstatne túlala s deťmi po sociálnych zariadeniach. Aj ja mám isté zdravotné problémy, ktoré sa ťahajú pomaly a zdĺhavo. Syn je od 6. rokov sledovaný psychiatrom, nakoľko má ADHD. Snažím sa aspoň nájsť si brigády, aby som mala na živobytie pre deti. Z toho mála sa pokryje bývanie a čo mi ostane, snažím sa dať na potraviny.

Rodina 52

Bývam v krízovom centre so synom. Má 13 rokov a chodí na základnú školu. Moja životná situácia sa zmenila, keď som stratila rodičov. Ostala som na ulici. Ubytovali má v krízovom centre. Druhá rana, ktorá má psychicky položila, bola strata dieťaťa - zomrel veľmi náhle. Odvtedy sa aj liečim. Už 10 rokov bývam v rôznych sociálnych zariadeniach. Toho času mi mesto pridelilo sociálny byt. Môj príjem je malý. Chyba nám všetko. Začínam od nuly. Nemám nábytok, práčkau, chladničku, sporák, vysávač, riady, taniere, poháre, príbor do domácnosti. Synovi mi súri počítač do školy. Takisto by nám pomohli potraviny a šatstvo. Nemá mi kto pomôcť v mojich nových začiatkoch. Chcela by som, aby sme spolu s mojím synom začali nový život.

Rodina 53

Vyrastala som bez rodičov v detskom domove. Po prepustení z detského domova som sa zoznámila s otcom mojich detí. On si ma vzal hneď ku sebe bývať a máme spolu 3 deti. Nežijeme spolu už 9 rokov. Odvtedy som v krízových centrách alebo v podnájme. Dve dievčatá žijú s ním v zahraničí už 5 rokov - on mi ich vzal a nevrátil mi ich. Žiadala som súd o vrátenie detí a však súd mi po 4 rokoch čakania poslal odpoveď, že vraj SLOVENSKÝ SÚD NEMÁ PRÁVOMOC NA ANGLICKÝ. Od vtedy som stratila nádej bojovať o nich. Peniaze robia veľmi veľa, lebo o deti som sa od narodenia starala ja a bývalý druh ich zobral, keď už boli veľké. Vtedy mali 5 a jedna 4 roky. Teraz majú 10-11 rokov. Veľmi som sa s tým trápila, že som ich nemohla nijak dostať späť ku sebe, pretože som nemala peniaze ísť po nich a potom späť na Slovensko. Teraz bývam len so synom. Chodí do 2. triedy. Je šikovný a učí sa dobre. Prácu si zháňam, chodím na pohovory – zatiaľ však neúspešne. Mojím cieľom je nájsť si prácu, dostať sociálny byt a keď sa podarí a budú chcieť dievčatká sa vrátiť späť ku mne, tak si ich vziať k sebe.

Rodina 54

Som rozvedená a mám 2 deti vo veku 11 rokov, ktoré navštevujú ZŠ. Momentálne som bez práce. Moje manželstvo na začiatku fungovalo. Bez detí sme spolu žili 10 rokov, nakoľko som mala problém s otehotnením. Podrobila som sa liečbe, vďaka ktorej sa mi podarilo otehotnieť a narodili sa nám dvojčatá. Spolu s manželom sme si vtedy kúpili byt, ktorý sme spolu vlastnili 5 rokov. Keď sa deti narodili, manžel začal piť. Jeho závislosť na alkohole sa stupňovala a prechádzala až do agresivity, ktorú som musela riešiť políciou. Keď už bolo toho veľa, na odporúčanie polície som v roku 2006 odišla od svojho manžela spolu s deťmi, nakoľko manželova agresivita sa stupňovala aj voči deťom. Odsťahovala som sa s deťmi do podnájmu. Prenajala som si 1-izbový byt za rozumnú cenu. Vtedy som bola zamestnaná ako kuchárka. Podala som žiadosť o rozvod, a v roku 2007 nás súd rozviedol. Deti boli prisúdené mne a manželovi bola určená vyživovacia povinnosť voči deťom. Ten však výživné dodnes neuhrádza. Obrátila som sa na políciu a exekútora a momentálne sa to rieši. Počas rozvodu na byte nastali dlžoby a tak sa byt musel predať, aby sa mohli tieto dlhy, ktoré boli veľmi vysoké, vyplatiť. Tieto dlhy začali rásť po mojom odchode z bytu a manžel ich spôsobil sám. Už vtedy som mala problém s financiami. Po rozvode som si našla priateľa. Chcela som, aby sa moja finančná situácia zlepšila a tak som odcestovala za prácou do zahraničia, kde som mala prisľúbenú prácu aj ubytovanie. To však pravda nebola. Ostala som bez práce a ubytovania a ocitla som sa na ulici. Hľadala som pomoc, pretože úrady mi chceli vziať deti a dočasne ich umiestniť v detskom domove. Pomohol mi až Červený kríž v zahraničí a zakúpil mi lístok naspäť na Slovensko. Prichýlila ma moja sestra, ktorá býva v sociálnom byte spolu s troma deťmi. Sestra takto riskuje svoje bývanie a bývanie svojich detí, pretože prichýlila mňa. Som bez financií a hľadám si ubytovanie v krízovom centre. Financie nemám ani na stravu a nie to ešte na školské potreby pre deti a cestovné. Preto hľadám akúkoľvek pomoc. Hľadám si prácu, no zatiaľ neúspešne.

Rodina 55

Mám 30 ročnú dcéru, o ktorú sa starám, lebo je ťažko zdravotne postihnutá. Tiež sa starám o moju vnučku, ktorá má ADHD. Od mojich 18 rokov som sa snažila zabezpečiť si byt. Bývala som s manželom v podnájme, ktorý sme neskôr stratili. Chodila som s deťmi hore – dole, jednoducho nikdy som nemala svoj byt. Manžel mi zomrel v roku 1996 a od vtedy som sama.

Rodina 56

Mám manžela a dve deti, o ktoré sa ešte staráme. Bývam v podnájme. Život nemám ľahký, pretože bývam bez vody, bez akéhokoľvek tepla, v plesnivom dome. Ale musím žiť, tak ako mi to je súdené, pretože nemám kde ísť bývať s rodinou. Dostávame hmotnú núdzu 200€ a 100€ platím nájom. Nezostáva nám na živobytie, oblečenie a nehovoriac o liekoch. Robím aktivačné práce, aby sme si trochu prilepšili. Môj manžel je veľmi chorý, často ho nesie sanitka do nemocnice, pretože má problémy s tlakom a srdcom. Môj život nie je ľahký a modlím sa k Bohu, aby už konečne na mňa zasvietil. Potrebovala by som v prvom rade vhodné bývanie, no ja si to dovoliť nemôžem pre nedostatok finančných prostriedkov.

Rodina 57

Všetko sa to začalo, keď mal synček 2 roky. Nepovedal ani jednu hlásku alebo slabiku, o slove ani nehovoriac. Behal, smial sa, objímal nás...až do chvíle, kým sme nezačali rozprávať. Vtedy robil veci, ktoré sme si nedokázali vysvetliť. Dával si ruky na uši, zatváral oči, prestal sa usmievať, vyhýbal sa nám a odchádzal od hry. Nečakali sme dlho a navštívili sme lekára.

„Ešte vás neposielam k psychiatričke, určite vám povie, že malý je autista.“ „Pre také dieťa ako je váš syn existujú autistické zariadenia.“ „Príďte o pol roka.“

Toto všetko sme si museli vypočuť. Nechceli sme to prijať. Nie však preto, žeby sme to nevedeli zniesť a priznať si skutočnosť. On je náš syn a ľúbili by sme ho za akýchkoľvek okolností. Doktori nás jednoducho presviedčali o niečom, čo nebola pravda. Len tak. Akoby sa nechumelilo. Boli sme zúfali a osamelí. Váš syn je autista. Už sa nedá nič robiť, tak sa s tým konečne zmierte. To sme pri každej kontrole videli v očiach lekárov. Ešte chvíľu a asi by sme tomu uverili...

Absolvovali sme neskutočné množstvo vyšetrení - pediater, foniater, logopéd, psychológ, neurológ. Nikto nám nevedel pomôcť. Synove správanie sa v priebehu roka rapídne zmenilo. Bol nervózny, agresívny a neustále sa to stupňovalo. Prechádzka alebo návšteva herne bez hysterického výstupu bola pre nás taká nedosiahnuteľná ako štart raketoplánu. Synček veľmi trpel a my s ním...

Keď mal náš syn 3 roky, podarilo sa nám nakontaktovať na ľudí, ktorí vedú domáci program ABA. Vedeli sme, že naše životy už nikdy nebudú ako predtým, ale išli sme do toho. Konečne sme zistili diagnózu: ťažká porucha porozumenia reči. Na Slovensku úplne neznáme. Táto diagnóza nemá u nás dokonca ani kód. Akoby neexistovala. Konečne do seba začalo všetko zapadať. Synček žil vo svete, v ktorom nič nerozumel. Bol ako v cudzej krajine. Je to ako keď sme my na dovolenke v cudzej krajine. Ideme za davom. Krkolomne sa rukami-nohami vypýtame kľúč od izby. Dosiahneme, čo chceme, aj keď sme v skutočnosti nič nerozumeli. Presne takto žil náš syn. Pre nás bežne pokyny: Postav sa, sadni si, obleč sa. bežné veci: stolička, posteľ, tanier. Neverili sme, že je vôbec možné, aby tomu nerozumel. Ale bolo to tak... Dnes má 4 roky. Už rok sa venujeme ABA terapii (ABA- aplikovaná behaviorálna analýza). V súčasnosti komunikujeme pomocou znakov, ku ktorým synček začína stále pridávať lepšie vokalizácie. Veľa námahy nás stojí učiť ho jedno slovíčko za druhým. Pomaly a postupne. Spolu so zavedením znakov zmizlo aj problémové správanie. Už vie, že sa nemusí hádzať o zem alebo kričať. Stačí ak ukáže znak a my vieme, čo chce. Teraz už môžeme navštevovať ihriská, obchody... Nemusíme len prežívať, môžeme žiť.

ABA terapia je zdravotnou poisťovňou preplácaná len v zahraničí. My si musíme všetky náklady súvisiace s liečbou nášho syna hradiť sami. Ak budeme s terapiou pokračovať, máme šancu, že bude žiť plnohodnotný život. Veľmi by nás mrzelo, keby sme kvôli nedostatku financií museli s liečbu prerušiť.

Rodina 58

Pochádzam z úplnej rodiny - zo 4 súrodencov. Môj otec pracoval dlhé roky v jednej organizácii. Bol dlhodobo chorý na rakovinu, ktorej podľahol. Moja mama tiež pracovala v tej istej organizácii. Teraz pracuje v Čechách. Mám ukončené základné vzdelanie. Mala som dlhodobý vzťah, z ktorého mám 7 detí a teraz som na materskej. Bývali sme u rodičov, ale potom nám museli zbúrať náš dom. Potom nám ponúkli bývanie v krízovom centre. Tam som sa zoznámila s kamarátkami a tie mi ponúkli, či nechcem navštevovať Maják nádeje. Poberám len rodičovský príspevok. Otec detí mi neprispieva.

Rodina 59

Pochádzam zo sociálnej rodiny a mám základné vzdelanie. Momentálne som nezamestnaná. Som po ťažkej operácii. Som onkologická pacientka. Finančne nám to nevychádza. Manžel je po operácií srdca. Je na dôchodku. Na lieky máme veľké výdavky a na poplatky v domácnosti a na stravu, na to nám nevychádza.

Rodina 60

Keď som bola malé dievčatko, nemala som pekné detstvo. Moja mama má vychovávala sama. Keď ma porodila, mala 17 rokov. Bývali sme u dedka s mamou, lenže môjmu dedkovi prekážala moja prítomnosť s mamou a tak nás vyhodil z bytu na ulicu. Mala som asi štyri roky a tak som sa túlala s mamou po rodine a priateľoch. Ako dievčatko som bola z toho všetkého veľmi smutná, že som nemala svoju vlastnú izbičku a kompletnú rodinu. Kamarátkam som závidela, že mali šťastnú rodinu, lebo ja som ju nemala. Moja mama má vychovávala sama ako slobodná mamička. Aj keď sa mama snažila mi dať všetko, ale bohužiaľ nemala podporu v rodine. Keď som mala asi 5 rokov, tak a nám do života zaplietol dobrý anjel. Na toto obdobie si rada spomínam. Stretli sme jednu pani a napriek tomu, že som bola pre ňu cudzia, mala ma veľmi rada. Nasťahovali sme sa k nej, lebo bola veľmi chorá a moja mama sa o ňu starala. Po dvoch rokoch zomrela a my sme opäť skončili na ulici. V tom čase sa objavil môj otec, ktorý bol pre mňa cudzí človek. Napriek tomu, že som ho považovala za cudzieho človeka, tak neskôr sme si k sebe našli cestu.. Bolo to celom dobre, mala som neskôr aj svoju izbu a neskôr sa narodil aj môj brat. Keď mal môj brat tri roky, tak sa moji rodičia rozviedli a sme skončili v krízovom centre pre slobodné matky. Keď sa už rodičia rozviedli, znášala som to veľmi zle a prestala som chodiť na strednú školu. Našla som si priateľa, našla som v ňom oporu a tak som otehotnela v 19.rokoch a mala som nastavené ružové okuliare. Verila som tomu, že ja dám svojmu dieťaťu viac, ako som mala ja v detstve, lenže krutá realita má dobehla a nemohla som bývať so svojím priateľom, lebo býval v malom byte so svojimi rodičmi. Keď sa mi narodila moja dcéra, bývali sme v krízovom centre. Po dvoch rokoch mi skončila zmluva a musela som odísť. Nemala som kde ísť. V tom čase bola moja mama v zahraničí, tak má volala k sebe. Išli sme tam s priateľom a dcérkou. V zahraničí som si prežila peklo, keďže som otehotnela druhý krát a problémy začali. Nemohla som si nájsť gynekológa, keďže som tam nemala trvalý pobyt. Keď sa mi už narodila dcérka, z nemocnice mi ju nechceli dať, pretože som nemala doktora ani ja ani dcéra. Tak som sa psychicky zrútila, lebo mi chceli vziať moje obidve dcérky. Stále mi vyvolávali z utajeného čísla, že mi prídu vziať moje deti. Nakoniec, aj keď ten boj bol ťažký, tak sme ho vyhrali. Po krutých skúsenostiach v Anglicku sme sa vrátili naspäť na Slovensko. My sme sa vrátili do krízového centra. Aj keď život mám ťažký, svoje deti by som nevzdala za nič na svete. Oni sú mojím svetom môjho života.

Rodina 61

Mám 26 rokov. Bývam spolu so sestrou a jej piatimi deťmi v trojizbovom byte. Rodičov už nemám, nakoľko mamka mi zomrela pred štyrmi rokmi a ocko mi tiež zomrel pred rokom. Som rada, že mám aspoň sestru, ktorá mi vie pomôcť ako sa len dá, nakoľko sa mi narodil pred mesiacom syn, moje prvé bábätko. Čo sa týka otca môjho dieťaťa, nechcem sa k tomu vyjadriť, lebo je to pre mňa veľmi náročná situácia. Som však neskutočne rada že mám malého, lebo pred tým mi môj život pripadal prázdny, ale od kedy mám jeho, tak sa teším z každého dňa. Aj keď som na malého sama, snažím sa mu nahradiť aj otca, a dúfam, že raz z neho vyrastie dobrý a slušný chlapec. Keďže bývam spolu so sestrou, tak som rada, že mi pomáha, aj keď ona je tiež na výchovu svojich detí sama. Je mi aj trošku smutno, že nebude mať starých rodičov, ale ja už s tým nič neurobím.

Rodina 62

S manželkou žijem už 29 rokov a z nášho manželstva sa nám narodilo 5 detí. Zo začiatku som s mojimi deťmi som býval u mojej mamy. No stále ma vyhadzovala z bytu a tak som musel odísť z domu preč. Odcestoval som do Českej republiky. Chcel som si požiadať o azyl, no zamietli mi ho a poslali ma naspäť na Slovensko. Bolo to v roku 2003 a od tej doby žijem na Slovensku a som v hmotnej núdzi. Teraz bývam u svojho brata v podnájme, v jednej miestnosti so 4 deťmi v pivnici. Radi by sme sa s manželkou zamestnali, ale v roku 2008 som prekonal pľúcnu embóliu a stále sa liečim na zrážanie krvi. Veľmi sa bojíme o svoje deti, že skončia na ulici, lebo to nezvládame po finančnej stránke.

Rodina 63

Z prvého manželstva mám tri deti. Starší syn má 10 rokov, mladší syn má 8 rokov a dcéra má 5 rokov. Rozviedla som sa kvôli tomu, že som bola fyzicky týraná mamka s deťmi. Otec detí je alkoholik a neplatí ani výživné, ktoré je vo výške 90€. Dostala som sa do krízového centra, kde som spoznala svojho terajšieho manžela, s ktorým sme sa zosobášili. Moji rodičia nás vyhodili na ulicu, keďže neprijali to, že chcem začať nový život a môjho manžela. Narodil sa nám syn. Takže spolu sme 6 členná rodina a bývame v jednej izbe v krízovom centre. Manžel minulého roku nastúpil ako ošetrovateľ do nemocnice, ale pred nástupom dostal mozgovú porážku. Ja som na rodičovskom príspevku, čo je 290€. Iný príjem nemáme. Nájom platím 167€. Školu platím chlapcom 40€, na lieky potrebujeme 80€ a na potraviny nám mesačne ostáva 10-15€. Niekedy nemáme ani čo jesť.

Rodina 64

Som samo živiteľkou s jedným nezaopatreným dieťaťom. Dcérka navštevuje ZŠ. Ja som vedená na úrade práce a poberám dávky v hmotnej núdzi 117,20€ mesačne. Bývame v krízovom centre. Tu som sa ocitla po prvý krát. Bývame v jednej izbe s kuchynkou a na bývanie dávam 82,90€ mesačne. Keďže otec dieťaťa neplatí výživné, podala som návrh na vymoženie výživného na maloleté dieťa. Pochádzam z dvoch súrodencov, no súrodenecké vzťahy medzi nami vôbec nefungujú. Podala som si žiadosť o pridelenie sociálneho bytu.

Rodina 65

Bývam na ubytovni. Som invalidná dôchodkyňa od roku 2003. Výška môjho dôchodku je 158,30€. Iný príjem nemám, prácu si nájsť nemôžem a na úrade práce nie som evidovaná, nakoľko za mňa odvody odvádza štát. Pred dvoma rokmi sme prišli o bývanie. Bývali sme v podnájme, no môj manžel pracuje v Košiciach, tak sme prišli do Košíc. Momentálne sme v rozvodovom konaní. Mám dvoch dospelých synov, mladší je tiež invalidný dôchodca – ZŤP, je po ťažkej autonehoda, ktorá sa stala v jeho 16. rokoch. Obraciam sa na združenie Maják nádeje o pomoc, nakoľko som bezradná, bez peňazí a vážne chorá. Môj dôchodok činí 158,30€. Ubytovňu mesačne platím 144,15€, k tomu internet 11,16€ a ostáva mi 2,99€. Myslím si, že táto čiastka nie je vyhovujúca na život a horšie je, ani na lieky, ktoré musím brať od odborných lekárov.

Ak si idem vybrať lieky do lekárne, tak už si nemôžem vyplatiť celý mesiac ubytovňu – no potom už iba čakám, kedy ma vyhodia. Takto teda vyzerá môj život.

Rodina 66

Mám dve deti – syna a dcéru. Dcéra je už dospelá, syn má 10 rokov a chodí do školy. Bývame v krízovom centre, nakoľko si nemôžem dovoliť svoje vlastné bývanie. Sociálne dávky mi zastavili. Žijem z mesiaca na mesiac. Niekedy nemôžem dať synovi desiatu ani zaplatiť nájom. Len tak - tak žijem. Dcéra mi niekedy pomáha finančne, ale veľmi od nej nechcem brať, lebo má malé deti, ktoré potrebujú viac ako ja.

Rodina 67

Som slobodná matka – mám jedného syna a čakám bábätko. Syn chodí do školy. Teraz bývam v krízovom centre a potrebovala by som pomoc. Môj synček vyrástol v nedobrých podmienkach a chcela by som, aby to už takto nebolo. Mám rodičov, ktorí sú na tom tak isto, že sú v podnájme a neostáva im, tak mi nemôžu pomôcť.

Rodina 68

Mám 38 rokov, som rozvedená, mám syna, ktorý bude mať 14 rokov. Vo veku 2,5 roka mu diagnostikovali Aspegerov syndróm. Žijeme v jednej domácnosti s mojim druhom, ktorý má schyzofréniu. Je uznaný ako ZŤP a invalid.

Som už 14 rokov doma so synom a chcem sa zamestnať. Po toľkých rokoch doma a pri súčasnej situácií na trhu práce sú moje šance mizivé, hoci mám vzdelanie (kurz opatrovateľky a cukrárensky). Priateľ vzhľadom k svojej diagnóze nie je schopný plného pracovného vyťaženia. Pracoval, ale dochádzalo ku kolapsom, musel byť hospitalizovaný, následne dlho PN a zmluvu mu nepredlžili. Čiže náš príjem tvorí opatrovateľský príspevok, ktorý nepoberám v plnej výške, pretože syn chodí do školy na 30 hodín týždenne a vtedy sa OP skracuje, príjem z mojej brigády, nepravidelné výživné pre syna. Ešte nevieme, koľko priznajú priateľovi ID, nakoľko je mladý.

Rodina 69

Prechodný pobyt mám v krízovom centre, kde bývam bez syna, ktorý má týral. Nemám na oblečenie a potraviny. Pracujem ako pomocná sila v kuchyni. Žijem sama a potrebujem pomoc na nový začiatok.

Rodina 70

Som osamelá matka a mám 1 dieťa vo veku 20 mesiacov. Presťahovala so sa z utajeného krízového centra do podnájmu. Prisťahovali sme sa iba s najnutnejšími vecami, nakoľko som nemala možnosť si priviesť veci autom. Rodina auto nevlastní.

Sestra mi pomôcť nemôže, nakoľko má 3 deti. Na úrade práce mi nedajú žiadnu výpomoc, nakoľko poberám rodičovský príspevok 203€ a k tomu poberám rodinné prídavky vo výške 23€. To je môj celý príjem. Za jednu izbu v podnájme platím 150€ aj s dieťaťom. Internet v byte nemám.

Rodina 71

Bývali sme v neďaleko Košíc 30 rokov v družstevnom dome, z ktorého nás nový majiteľ vysťahoval s rodinou. Mama, otec, súrodenci – všetci sme boli nútení nájsť si podnájmy. Do domu som investoval požičané peniaze z pôžičiek, ktoré už nedokážem splácať. Pokiaľ som pracoval ja aj moja priateľka, tak sa to dalo zvládnuť. Teraz bývame ja, priateľka a naša dcérka v prenajatom byte, za ktorý platíme 439€. Keď sme boli zamestnaní, dalo sa to zvládnuť, no priateľku po ukončení materskej dovolenky prepustili z práce, mňa po PN následne tiež prepustili z práce kvôli zdravotným problémom. Priateľka po prepustení z práce poberala 6 mesiacov 50% z platu, no dávka v nezamestnanosti skončila v marci, a teraz sme obaja v hmotnej núdzi. Ja poberám 61€ a priateľka podala žiadosť o hmotnú núdzu. Do konca mesiaca máme vyplatiť nájomné 439€ a ja mám 61€. Prácu si hľadáme, no zatiaľ bez úspechu. Nemáme vôbec na stravu, na nájomné, proste na nič. S dcérou chodím denne k mojim rodičom, aby sa najedla aspoň ona. Sme zúfalí, ja ako otec rodiny som zlyhal, strácam chuť do života. Čo sa dalo, som predal, aby sme ako tak platili nájomné a mali strechu nad hlavou. No už nemám ani čo predať. Stratil som všetkých kamarátov, od ktorých som si požičal peniaze na prácu v zahraničí, kde ma oklamali a vrátil som sa stopom zo zahraničia. Nemám síl viac bojovať. Keby to bolo možné, urobím čokoľvek pre svoju dcérku, nech jej zabezpečím to, čo potrebuje. V marci nám skončila nájomná zmluva a majiteľ nám ju nepredĺži, keď nevyplatíme nájomné. Nemám chuť žiť, keď si pomyslím, že by sme mali byť na ulici, že stratím dcérku, rodinu. Nemáme kam ísť, čo jesť, čo si obliecť.

Rodina 72

Mala som zdravého predčasne narodeného synčeka. Narodil sa v 31. týždni v Maďarsku, kde sme žili. Pri narodení mal 1480 gramov. Všetko prebiehalo v poriadku. Až do prvého očkovania, išlo o Bcg očkovanie. Sedem hodín na to dostal hnisavé hnačky, ktoré pretrvávajú do dnes. Bohužiaľ som nepoznala očkovania, a podľa maďarských zákonov bez predchodzích vyšetrení bol masívne zaočkovaný v 2., 3., a 4. mesiaci. Keď bol zaočkovaný v druhom mesiaci, tak deň po očkovani dostal SIDS – náhle úmrtie dieťaťa. Sama som sa ho snažila oživiť. Nakoniec sa mi to podarilo. Na to o týždeň dostal zápal horných aj dolných dýchacích ciest a skončil na antibiotikách. Po ďalšom očkovaní v treťom mesiaci začal mať ukrutné bolesti hlavy a brucha. Stále plakal, mal encefalitický plač. Po poslednom očkovaní v štvrtom mesiaci prestal mať chuť do jedla. Sťažovala som sa lekárom, odbili ma slovami: "to je normálne". Tri mesiace po poslednom očkovaní sa syn začal dusiť, dostal astmaticky záchvat. Akútne mu dali lieky, a tým to bolo vybavené. Keď som žiadala o ďalšie vyšetrenia, že sa syn dusí, lekárka ma odbila bez žiadnych vyšetrení s tým, že ma alergiu na mlieko. Namiesto odporúčacieho papierika k odborníkovi, som dostala recept na bezlaktózové mlieko. A vtedy syn mlieko už nepil. Začal sa mu prejavovať autizmus. Na to, že sa dieťa postaví len preto, aby sa hodilo o zem, alebo keď vrieskal pri pohladkaní, alebo že v doprave sme nedokázali cestovať, nám bolo povedané: "on vyrastie". Keď som žiadala o papier na neurológiu a psychológiu, tak mi ich nedali. Keďže som nedovolila ďalej očkovať syna, hlavne nie na MMR (lebo ja som katastrofálne doplatila na očkovanie), tak ma nahlásili na sociálku. Žiadala som o podrobné vyšetrenie syna, no bolo mi povedané, že očkovať sa musí, a žiadne vyšetrenie nemá zmysel pred očkovaním. Obdržala som list zo sociálky, kde bolo napísané, že keď nedám dieťa zaočkovať, tak mi ho zoberú a zaočkujú a o mesiac mi ho vrátia späť. Vtedy som dostala infarkt. Na nohách som ho vychodila. Potom som povedala, že dosť.

Prišli sme na Slovensko, najprv so 6-mesačnou dcérkou a v januári prišiel aj syn s mužom. Mužovi som našla prácu, do júna pracoval. Keďže zastupoval dôchodkyňu na PN, tak ho bez ohlásenia vyhodili. Začala som pracovať ja, no môj zdravotný stav sa po 6 dňoch zhoršil o 30%. Musela som prestať pracovať. Potom sa začal kruh chodenie od lekára k lekárovi. Po prvej neurologickej poradni sme dostali prvé odpovede: autizmus, poškodenie vývinu, poškodenie reči. Postupne mu diagnostikovali astmu, komplexný imundeficit, pankreopatiu s dysfunkciou, histaminovú intoleranciu, atď.

Podľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, keďže na dcéru poberám rodičovský príspevok, tak nemáme nárok na hmotnú núdzu, ani na žiadny iný príspevok. Od septembra musí chodiť do špeciálnej škôlky pre autistov, no ani na škôlku nám nedali príspevok. Bývame v podnájme, odkiaľ každú sekundu nás môže majiteľ vyhodiť. Žijeme v strachu, čo prinesie zajtrajší deň. Jediný príjem je môj rodičovský 250€, ktoré hneď ako dôjdu, tak vidím len v sms-ke, lebo okamžite putujú na účet majiteľa bytu. Muž je brašniar, tak on vyrába veci a ja ich predávam. Keď si nájdem jednodňovú brigádu, tak vtedy sme radi, že môžeme kúpiť jedlo a vyplatiť lieky.

Sme 4-členná rodina. Muž nemôže ísť pracovať, lebo chodí pre syna do škôlky, poprípade s ním chodí k lekárom na vyšetrenia. Ja sama nemôžem pracovať, lebo mám ešte menšiu dcérku. Nemáme pomoc, sami sme pre seba. Syna nevládzem uniesť, on nevládze chodiť, takže cestuje na rukách otca. Ja mám artrózu v kolene, výrastky a zrasty v chrbtici, mám stále bolesti, a tiež tachykardiu a astmu. No sama na seba nemám čas, aby som sa dala vyšetriť, lebo stále je niečo v programe. Mám hrčky po celom tele - lekár sa obáva, že je to rakovina.

Rodina 73

S manželom sa staráme o 2 deti. Dcéra má 14 rokov a je v 9. ročníku, syn má 8 rokov a je v 3. ročníku. Syn má neurologické problémy, z ktorých je problém s čítaním a písaním. Treba sa mu viac venovať. Som nezamestnaná 3 mesiace, poberám hmotnú núdzu. Manžel pracuje momentálne len na dohodu a ja som teraz v 3. mesiaci. Do práce ma nikde nezoberú. Starám sa aj o svoju mamu, ktorá má menšie zdravotné problémy s pribúdajúcim vekom. Sme vo finančnej tiesni.

Rodina 74

Sme rodinka s 5 deťmi. Sme v hmotnej núdzi, spolu poberáme len 206€ mesačne. V roku 2011 sme odišli bývať do sociálneho zariadenia pre matky s deťmi. Bývala som tam s 5 mojimi deťmi bez manžela, ktorý bol v ten čas vo výkone trestu na dobu 9 mesiacov.

V 2011 som bohužiaľ musela nastúpiť do výkonu trestu aj ja na dobu 16 mesiacov. Spolu s vedúcou sociálneho zariadenia sme hľadali riešenie, kde by sme na tú dobu mohli umiestniť naše deti tak, aby boli spolu, nakoľko ich chceli rozdeliť do dvoch detských domovov. Vďaka pani vedúcej sociálneho zariadenia sme vybavili, že ich nechali spolu v detskom domove v našej dedinke, kde nemuseli meniť školu a ani kamarátov. Veľmi nám to pomohlo, keďže pri našich deťoch ostali všetci, ktorí pri nás boli aj v sociálnom zariadení. Spoločnými silami sme to zvládli a vydržali až kým som sa nevrátila k nim.

Hneď po ukončení môjho trestu odňatia slobody sme šli na súd, kde nám zverili naše deti spoločne s manželom do našej starostlivosti. Začali sme hľadať podnájom, kde by sme mohli byť spolu, nakoľko v sociálnom zariadení boli len matky s deťmi bez manželov. V roku 2013 sa nám podarilo vybaviť podnájom, kde bývame doteraz. Nie je to ľahké, keď zaplatiť 400€ mesačne nájomné nemáme z čoho. Z dávky, ktorú poberáme sa to nedá, ale vďaka našim známym, ktorí nám pomôžu, sa to snažíme zvládnuť. No stále sa to nedá zvládnuť. Manžel je bez práce, a to je pre nás ešte ťažšie.

Preto by sme Vás chceli poprosiť o akúkoľvek pomoc pre nás a naše deti, ktoré si vo svojom živote vytrpeli už dosť. Je nám ťažko, že im nedokážeme dať aspoň polovicu z toho, čo majú ich kamaráti.

Rodina 75

Som slobodná matka 8-ročnej dcéry. Spolu so svojou školopovinnou dcérou bývam u svojej matky, ktorá je ZŤP, a ktorej robím opatrovateľku. Jej zdravotný stav je už natoľko vážny, že už vyžaduje 24-hodinovú opateru. Naše finančné problémy nás doviedli do zúfalej situácie.

Do týchto problémov sme sa dostali zhruba pred dvoma rokmi, a to odchodom môjho priateľa a otca mojej dcéry zo spoločnej domácnosti, čím sme prišli o jeho mesačný príjem. Tým pádom sme už nezvládali splácať pôžičky, ktoré si zobrala moja mama, keďže jeho príjem nám dosť pomáhal.

Približne v čase odchodu priateľa sa zhoršil aj zdravotný stav mojej mamy, a tak som bola nútená sa o ňu postarať ja, keďže súrodenci žijú mimo mesto a majú tiež svoje problémy. Od tej doby žijeme z dvoch príjmov, a to z matkinho dôchodku a môjho príspevku za opatrovanie.

Matkin dôchodok činí 278,70€, z ktorého vždy najprv poctivo vyplatím napožičiavané peniaze od susedov (cca 100 €). Keď sa mi podarí, ak nenastanú nepredvídané udalosti (zhoršený stav matky, mojej dcéry a pod.), tak vyplatím nejakú exekučnú splátku, keďže matke hrozí exekučné konanie. Z dôchodku taktiež vyberám a uhrádzam matkine lieky a zdravotnícke potreby. Zo sumy čo zostane, nakúpim potraviny a hygienické potreby a snažíme sa prežiť do 12-tého, kedy dostávam výživné na dcéru 100€.

Z výživného hneď vyplatím 32€ za televíziu a internet, aby som sa vyhla pokute, keby nás odpojili za neskorú úhradu, pretože každé euro nám potom chýba. Z tých peňazí, čo mi zostanú, dokúpim zásoby, najmä potraviny, ktoré idú hlavne na matkinu sprísnenú diétu, keďže je, okrem iného, diabetička ťažkého stupňa.

Okolo 18-tého v mesiaci mi prichádza z ÚPSVaR opatrovateľský príspevok za opatrovanie mamky v sume 220,50€. Z tohto príspevku vyplatím nájom a inkaso, čo činí dokopy 210€.

Matka takisto v tom čase z ÚPSVaR dostáva peňažný príspevok na prepravu v sume 51,48€. Zo zvyšku, čo nám zostáva (cca 60€) musíme prežiť do ďalšieho matkinho dôchodku. Čo sa v skutočnosti ale nedá, a tak sme stále v tom istom kolobehu, že si požičiavame od susedov, aby sme mohli prežiť.

Naša situácia je naozaj neúnosná a zúfalá a boli by sme veľmi vďačné za akúkoľvek Vašu pomoc. Ďakujeme

Rodina 76

Náš spoločný život s mojím manželom sa začal, keď sme boli ešte veľmi mladí. Mali sme spolu dve krásne deti a tretie bolo na ceste, keď sa môj život otočil o 180 stupňov. Po rokoch finančného trápenia to manžel psychicky nezvládol. Siahol si na život. Obesil sa.

Môj život sa zrútil. Sama s dvoma deťmi a tretie na ceste. V tom okamihu ako sa to stalo ešte v ten deň, ma jeho rodina vyhodila z domu. Obviňovali ma z jeho smrti. Každý videl veľkú vinu vo mne, a pritom veľkú vinu na tom, čo sa stalo, mali príbuzní, pretože nám nepomohli, keď to manžel najviac potreboval. Nebyť mojich rodičov, ktorí ma prichýlili, bola by som na ulici tehotná a s dvoma deťmi. V danej chvíli som bola rozhodnutá si to tretie dať zobrať. Rodičia ma presvedčili. Po narodení dcéry som vycestovala do zahraničia za sestrou s vidinou lepšieho života. Keď mala dcérka šesť mesiacov, začala som pracovať vo fabrike, kde robili prevažne muži, keďže to bola veľmi ťažká fyzická práca. Nevzdala som sa, zaťala zuby pre moje deti. Peniaze sme potrebovali. Keď sestra odišla na Slovensko, nemal mi už kto byť s deťmi. Musela som prestať pracovať a zase prišli finančné problémy. Musela som sa vrátiť naspäť k rodičom. Bolo to veľmi ťažké, privyknúť si na život s nimi. Rodičia ma prijali aj s deťmi, ale nijako inak mi nepomáhajú. Sú za mnou preplakané noci i dni ako ísť ďalej, ako sa postarať o deti, zabezpečiť im to, čo majú aj iné deti, ktoré majú oboch rodičov. Nielen ja, ale aj deti veľmi ťažko znášajú stratu otca. Vidno to najmä na najstaršom synovi. Ako sa snaží nájsť v niekom inom otca. Momentálne nepracujem, lebo nemám s kým nechať najmladšiu dcéru. Mama mi pri dcére neostane, lebo sa stará o nevládneho svokra a nestíhala by byť aj s malou.

Rodina 77

Vyučila som sa v odbore kuchár. Po škole som začala pracovať a žiť s priateľom. Po čase bol náš vzťah stále horší a rozhodla som sa to ukončiť. No zistenie, že som tehotná, moje rozhodnutie zmenilo. Náš vzťah bol raz hore a raz dole.

Keď som bola v 7. mesiaci tehotenstva, zistila som, že nie len prepíja výplaty, ale aj prehral na automatoch všetky našporené peniaze (370 000 SK).

Po narodení syna sa na chvíľu zmenil a po niekoľkých mesiacoch prestal chodiť domov. Potom vybral úver a kúpil dom, ale desiatky km od Košíc. Presťahovali sme sa tam, zmenil prácu a keď dostal výplatu, neukázal sa doma, kým nebol bez koruny. Mňa so synom nechal bez jedla a peňazí aj týždeň. Našťastie som spoznala susedu, ktorá mi v tých ťažkých chvíľach pomáhala.

Môj priateľ neskôr išiel za prácou do zahraničia. Aj tak som nemala pokoj, denne mi vyvolával opitý a vykrikoval mi a nadával. Doma bol len každých 8 týždňov. Náš vzťah ochladol natoľko, že som sa s malým zbalila a odišla do krízového centra.

Odtiaľ som sa po 5 mesiacoch prehovárania vrátila k priateľovi a začala som pracovať v škôlke ako kuchárka a doma bolo všetko v poriadku. No keď som skončila v škôlke, znova bolo doma peklo. (Pracovala som len 11 mesiacov počas dlhodobej PN kuchárky). V tú dobu som si spravila vodičák a o niekoľko mesiacov som začala pracovať v Košiciach. Na začiatku bolo všetko dobré, pokiaľ mi šéf nedával prácu aj domov. A ja som nestíhala robiť bežné domáce práce, keďže som vstávala ráno o 3:40, domov som chodila medzi 18:00-19:00, a kým som si spravila prácu od šéfa, spávať som chodila najskôr o 22:30. Prácu som však nechcela nechať, pretože som si kúpila auto na leasing a mala som strach, že znova ostanem sama s malým a tak dobre platenú prácu nenájdem. Čo som čakala, to sa stalo...

Môj priateľ bol opitý a chcel mi zobrať auto, aby mohol ísť kúpiť ďalší alkohol, ja som mu v tom chcela zabrániť, a tak 3-krát do mňa buchol autom, aby som mu odišla z cesty. Ešte v tú noc som zbalila veci a išla som k rodičom. Dočasne ma u seba nechali, ale po 4 mesiacoch ma otec poslal domov, nakoľko za ním chodil vyplakávať môj priateľ. Znova bolo chvíľu dobre, zmenila som prácu a on začal jazdiť na kamione.

Neskôr som kvôli nízkemu príjmu zmenila prácu za prácou v kancelárii a ostala som tehotná. Aby som neostala na ulici s 2 deťmi, zobrala som hypotéku, kúpila od priateľa dom, dala som si spraviť strechu, vyplatila dlhy, čo som mala, okrem kreditnej karty, lebo v tom čase mi zomrel otec a peniaze som dala na jeho pohreb.

Dcéra sa mi narodila v januári, do mája bol doma pokoj. Prehral 2 výplaty, ja som nabrala ďalšie dlhy a jeho som poslala preč.

Materská 814€ mi kleslo na rodičovský príspevok, čo je 600€ rozdiel. Nezvládam platiť svoje záväzky, čo je 469€ mesačne.

Rodina 78

Môj príbeh je zložitý a smutný. Ešte totalita nás ako rodinu obrala o všetko. A to čo zostalo zneužila švagriná, ktorá oklamala môjho brata. Matku dali do starobinca a jej byt predali. S peniazmi odišla aj so svojím priateľom do zahraničia. S bratom sa rozviedla. Matka sa v starobinci užialila a zabila. Moje veci aj mňa, vysťahovali a stala sa zo mňa bezdomovkyňa.

Bývam v podnájme u cudzích ľudí, kým nedoriešim si veci, ale teraz nemám ani na nájom. Mám rok pred dôchodkom a zdravotné problémy, ktoré mi bránia sa ešte zamestnať. Riešim si predčasný dôchodok, a v tom vákuu, kým mi bude dôchodok uznaný, nemám príjem.

Rodina 79

Mám 4 krásne deti, ktoré chodia do školy. Som na sociálke, beriem hmotnú núdzu a pracujem na aktivačnom, ktoré je 60€ mesačne. Môj príjem je celkovo 300€ – so všetkým, čo beriem. Niekedy mi ani nezvýši. Aj keď si pri aktivačnom hľadám prácu, no šťastie mi nepraje. Aj na internete som hľadala a stále hľadám.

Bývam v sociálnom byte. Bývam skromne, ako mi každý deň nadelí. Niekedy si musím aj požičať, lebo deťom nepoviete, že nie je.

Aj môj muž si hľadá robotu, ale nijako nám to nevychádza. Vyplatím všetko, čo musím a som rada, že mi na celý mesiac ostane 50€. Raz som hore, raz dole, a už nemám silu bojovať s tým životom, čo mám. Život je veľmi krutý, aj keď sa snažím, nemám všetko, čo potrebujem. A nechcem, aby moje deti trpeli, ako ja v mojom detstve. Pre deti musím žiť.

Rodina 80

Som osamelá matka 7 detí. Momentálne žijem v krízovom centre so 4 deťmi. Deti navštevujú základné a stredné školy. Som nezamestnaná už pol roka, nakoľko mi moje zdravie nedovoľuje nájsť si adekvátnu prácu môjmu zdraviu. Som vyučená predavačka potravín. Absolvovala som aj viacero kurzov.

Rodina 81

Žijem s manželom a 2 maloletými deťmi v podnájme. Tretie najstaršie dieťa už s nami nebýva. Syn chodí do 2. triedy na základnej škole. Dcéra je ešte malá, som s ňou na rodičovskom príspevku. Manžel už dlhšiu dobu neprispieva na domácnosť. Pred pár rokmi mal ťažký úraz a poznačilo ho to na jeho zdraví. V ramene má šrubky, a preto si nevie nájsť stabilnú prácu. Celú domácnosť a výdavky ťahám sama.

Rodina 82

Máme spolu štyri maloleté deti. Dlhodobo riešime ťažkosti so zabezpečením bývania pre svoju rodinu. Z dôvodu, že sme nezvládali partnerskú krízu a hlavne manželka nezvládala výchovu detí, preto boli deti na rok umiestnené v krízovom stredisku. No už nám deti vrátili späť.

Celý čas ako otec pracujem, aby som zabezpečil živobytie pre deti. Bývali sme u sestry partnerky v rómskej osade. Odtiaľ sme išli do krízového centra. Tam sme bývali asi 1 rok a museli sme odísť. Chvíľu sme bývali u partnerkynej sestry, ale vzťahy tam boli veľmi napäté a museli sme odísť. Teraz žijeme v krízovom centre.

Naše deti potrebujú neustálu pozornosť a sú veľmi náročné na výchovu. Starší syn zaostáva kvôli mentálnemu postihnutiu a poruche správania. Chodí do špeciálnej základnej školy a lieči sa u detského psychiatra, berie aj lieky. Druhý syn má neurologické ťažkosti, dysláliu, hyperaktivitu, enurézu a febrilné kŕče. Berie lieky kvôli pomočovaniu. Dcéra je hyperaktívna, tiež má potvrdenú mentálnu retardáciu. Všetky deti navštevujú špeciálne triedy. Najmladšia dcéra sa narodila predčasne. Tiež má zdravotné ťažkosti so zrakom.

Je veľmi ťažké pri našej finančnej situácii zabezpečiť zdravotnú starostlivosť o deti a hlavne ich liečbu. Družka je stále na rodičovskej dovolenke. Ju sa snažím zabezpečiť rodinu ako viem, ale máme nedostatok finančných prostriedkov.

Rodina 83

Som 24-ročná mamka dvoch detí. Bývame v krízovom centre. Poberám dávku v hmotnej núdzi, čo je 50€. Z toho nezvládam platiť nájom, stravu a ešte výdavky na deti.

Rodina 84

Som v stave totálneho zúfalstva a neustále pri modlitbách prosím Pána o pomoc, prosím ho o to, aby ma nasmeroval s našim problémom za človekom, ktorý nás v prvom rade pochopí a príjme. Pred rokom sme mali rozvod a rok pred tým som odišla s dvoma deťmi za doprovodu polície z domu, kde sme bývali, pretože bývalý manžel mal afektívne stavy a vyhrážal sa, že nás zabije. Ak sa pýtate, či tam bol alkohol, tak áno, bol, ale horšie bolo zistenie, že celé to trápenie v manželstve malo príčinu. Vzhľadom k tomu, že moja staršia dcérka (7r.) začala mať paranoidné stavy, spomínala, že má chrobáčika v hlave, ktorý jej hovorí, aby si porezala ruku, vyskočila z okna a pod. Vyjadrenie pedopsychiatričky aj iných lekárov bolo, že má Aspergerov syndróm, a keďže je to dedičné ochorenie, bol predpoklad, že ho má aj bývalý manžel. Po stretnutí s nim lekárka potvrdila tento syndróm aj u neho s tým, že je tam podozrenie až na schizofréniu, ktorá však potvrdená nebola, pretože bývalý manžel to riešiť odmietal. On nás do bytu nechcel pustiť vyše roka s tým, že on bude financovať tento byt aj úver pre deti. V decembri minulého roku sa jeho stav rapídne zhoršil, nakoľko sa nedokáže vysporiadať so svojou diagnózou, a tak sa rozhodol odísť, ale nechal pritom dlh na bytovom 1700€. Okrem toho má dlh aj na výživnom a na úvere takisto. Z mnohých strán mi bolo povedané, že to mám nahlásiť na polícii a bojovať za práva detí, ale moje svedomie mi to nedovolí. Mam dcérku, ktorá má ten istý problém a na nej vidím, ako ťažko sa vedia pasovať so svojím problémom. Doposiaľ som nenašla u nikoho konkrétnu pomoc a podporu nehovoriac o tom, ako ťažko to zvládam ja. Začali mi z účtu sťahovať jeho resty, a tým pádom hrozí, že prídeme o strechu nad hlavou. Áno viem, riešením by bolo byt predať a zbaviť sa úveru, ale práve tá dcérka, ktorá má Aspergera by to nezvládla, keďže sme boli mimo domu u mojej mamky vyše roka a viem čo to s ňou robilo. Teraz sa mi konečne dala trošku dohromady a mám strach urobiť takú radikálnu zmenu. Hľadám pomoc najmä finančnú, teda vyrovnanie dlhov, ktoré by zabránili strate nášho domova. Čo sa týka mesačných výdavkov na nájom, by som bola schopná splácať, ale takú vysokú čiastku naraz nie. Momentálne som finančne na dne a z každej strany na mňa útočia za neplatenie pohľadávok bývalého manžela. Pravdupovediac nechcem na otca svojich detí zaútočiť trestným oznámením, pretože sa obávam toho, že to nezvládne. Ja som presvedčená o tom, že keby jemu aj nám vedel niekto pomôcť dostať sa z dlhov, všetko by nabralo iný spád. Ibaže neviem na koho sa mám s takýmto problémom obrátiť.

Rodina 85

Narodila som sa ako prvorodená so 4 detí. Už ako ročné dieťa som čelila zlým podmienka v rodine, keď ma otec použil ako živý terč a držal ma v okne na 4. poschodí a čakal, kým odídu policajti. Jeho zvykom bolo stále sa opiť do nepríčetnosti. Potom si pamätám ako som dostala bitku kvôli domácej úlohe, až mi tiekla silno krv z nosa . Ako 8-10 ročná som sa už liečila v sociálnom tábore na pomočovanie. Nechcela som už vtedy žiť. Stále ísť so strachom, že budem bitá. O súrodencov som sa starala ako mama. Musela som chodiť predávať veci, aby sme mali čo jesť. V 13. rokoch sa mi rodičia rozviedli.

Po základnej som bola prijatá na SOU. Ukončila som ju dobre. Chcela som ísť na nadstavbu, ale radšej som nastúpila do práce, aby ma neposielala mama požičiavať peniaze na chlieb. V tom čase som sa trápila aj tým, že som bola znásilnená a už som nemala nič, čo by mi vravelo, že som vzácna.

O rok nato na diskotéke som stretla bývalého manžela. Chodil za mnou, no po troch mesiacoch chcel žiť intímne. Že je to z lásky, že tak ak sa máme radi a on ma chce. A tak to musí byť. Vravela som si: ak sa po čase vydám, bude dobre a zabudnem na minulosť. Po 4 rokoch sme mali svadbu a už po roku mi hovoril v intímnych chvíľach oplzlé slová, znovu to bolo v mene lásky. Chytil ma pod krk a bil, aby som nehovorila svoj názor, nesmela som hovoriť, že nechcem jesť, čo varila svokra. Nesmela som chcieť bývať samostatne, nesmela som ísť s deťmi k lekárke, ako ja chcem, ale ako svokra povedala. Za svoj názor som bola bitá, pretože manžel bol k tomu vedený svojou matkou. Po 3 rokoch už sa mi vyhrážali: ak sa rozvediem, vezmú mi deti, lebo keby som sa nevydala, tak podľa nich vyberám kontajner.

Po 6 rokoch som nastúpila do práce a on začal pracovať ako zvárač v zahraničí. Začal skúšať na mne svoje choré sexuálne predstavy. Po 8 rokoch som sama s deťmi odišla z obce do podnájmu do mesta. Tam došiel za nami a vravel, že sa zmení. Zmenilo sa to k horšiemu. Predstavil mi milenku z internetu a kopec iných žien, ktoré ho zaujali. Milenku pozval k nám domov, ja som mala byť s nimi. Pod tlakom, že neuvidím svoje deti, som sa podvolila. Veľmi som sa sama sebe hnusila a nenávidela som sa za to. Bola som preňho handrou a nikto by mi neuveril, že navonok tak slušný človek a z takej rodiny je toho schopný.

Nastúpila som do práce v druhom meste. Rozvrat bol istý, lebo som bola s iným mužom, aby som sa nezabila, keď som mu mala tolerovať inú ženu pri nás. Začal ma v noci budiť každé dve hodiny kvôli mojej nevere. Nato ma znásilnil a poslal do práce neumytú. Krútil mi ruky, aby som kľakla, ako chce on. Boxoval ma do hlavy, keď sedel na mne, tak hasil cigarety na mojej tvári a bolo to peklo aj pre dcéry.

Pri trestnom stíhaní bol deň vo väzbe, keď ho z nej pustili, prišiel pozrieť deti v doprovode polície. Naložil ich do auta, odviezol do obce a odvtedy dcéry sú s ním.

Nechcela som sa dožiť rozvodu. Kuratela povedala, že mi dcéry odoberú. Sudkyňa povedala, že nie som spôsobilá, lebo pracujem na tri smeny, nech sa ich vzdám, že deti o mne hovoria zle a nechcú byť so mnou.

Po rozvode mi pomohlo iba to slovo, že Ježiš ma takú ľúbi. Je mi to ľúto kvôli dcérkam, čo prežili. Dva roky po rozvode som mohla vidieť deti na 5 minút pri dverách. Bývala som na ubytovni a mala som tri úvery, z toho jeden bol na rozvod, druhý na to, aby som mala čo jesť a tretí tiež, a tak som mala len 2€ na mesiac. Potom som sa dostala do podnájmu, kde som mala jednu izbu.

Keďže vždy som sa snažila mať kontakt s deťmi, po 4 rokoch som bola s nimi aj 30 minút. Teraz bývam v podnájme v inom meste a stále pracujem, kým vládzem.

Rodina 86

Som sama s dvoma maloletými deťmi a žijeme v sociálnom byte. Mám dosť ťažké hlavne finančne to zvládnuť, nakoľko mám nízky mesačný príjem, aj keď som zamestnaná ako upratovačka na 2 hodiny denne, kde zarobím 50€ a zo sociálky mám len 130€, teda spolu mesačne 180€. Niekedy mi nevychádza ani na nájomné.

Rodina 87

Pochádzam z úplnej rodiny. Mám 5 bratov a 2 sestry, všetci už majú vlastné rodiny. S rodičmi sa nekontaktujem, lebo neprijali môjho manžela. S manželom som sa spoznala ešte počas manželovho štúdia. Po ukončení sme sa rozhodli pre spoločné bývanie u jeho rodičov. Otec veľa pil a začal nás psychicky týrať, tak sme sa rozhodli pre iné bývanie. Narodili sa nám dve dcéry. Pre nedostatok pracovných príležitosti a finančných prostriedkov sme sa rozhodli aj so švagrinou odísť žiť a pracovať do zahraničia. Švagriná nám vzala všetky finančné prostriedky, ktoré manžel zarobil a ušla aj s peniazmi. Po roku pobytu v zahraničí sme sa vrátili na Slovensko. Pre nedostatok pracovných príležitosti musel manžel vycestovať do inej krajiny, kde už aj pracoval jeho brat. Ja som ostala bývať u rodičov. Po mesiaci pobytu sa manžel vrátil, kvôli úrazu.

V roku 2014 sme sa zosobášili bez príbuzných, iba za prítomnosti svedkov. Nakoľko sme už boli bez finančných prostriedkov, museli sme požiadať o pomoc krízové centrum, kde aj doteraz bývam s deťmi.

V januári tohto roku nás manžel opustil, nakoľko nezvládol našu životnú situáciu. Zo zamestnania ho prepustili a rodičovský príspevok nepostačoval ani na základne výdaje. Tvrdil, že na súd podal žiadosť o rozvod a býva v útulku. Deti pravidelne navštevuje, ale finančne mi neprispieva.

Rodina 88

V roku 2015 som sa spoznala s mojím bývalým priateľom. Po krátkom čase som s ním otehotnela. On sa tešil, chodil so mnou na poradne a pod. No keď sa narodil syn, okamžite sa zmenil. Pritom od pôrodu až doteraz mi prispieva na výživné, ale stalo sa, že aj pár mesiacov som nedostala výživné, alebo nie celú čiastku.

Ja a moje deti máme atopický ekzém, histaminovú intoleranciu, šelest. Starší syn chodí do škôlky, ale má naplánované operácie mandlí a krčnej chrbtice. Deti majú naordinovaných veľa liekov, napr. Daosin 60 ks stojí 46€ a na alergie. Za nájom platím 97,90€. A splácam aj svoje dlhy podľa rozpočtu. Výživné mám akurát na lieky, plienky a ošatenie.

Poberám rodičovský príspevok, rodinné prídavky a už skoro 2 mesiace robím cez internet ankety – cena podľa ankety.

Rodina 89

Bývam v podnájme sama s mojím synom a s mojou sestrou, ktorá je ZŤP s diagnózou DMO a o ktorú sa starám 24 hodín, musím ju prebaľovať, umývať aj kŕmiť. Je zbavená svojprávnosti a ja som jej opatrovník na právne úkony.

Môj syn je celoročný alergik, astmatik a má problémy aj so srdcom, chodí aj na ortopédiu a očné. Ja mám epilepsiu, na ktoré beriem lieky, za ktoré doplácam.

Podnájom platím aj s elektrinou a vodou 310€. No prišiel mi nedoplatok 61€, tak mi navýšilo na 370€. Nezvládam to platiť.

Rodina 90

Som matka 6 detí. Žijeme v krízovom centre druhý rok. S prvým mužom neudržiavam kontakt. S otcom dvoch najmladších detí sa stretávam zriedkavo a občas mi prispieva minimálnou sumou. Najstaršia dcéra chodí na konzervatórium, kde je to finančne náročné. Pri najmladšom synovi prebieha súdne konanie o zapretie otcovstva. Navyše je často chorý, má viacero diagnóz.

Rodina 91

Spolu s manželom máme troch synov. Najstarší syn študuje na VŠ. Stredný syn skončil SOU a najmladší syn nastupuje na VŠ. Obaja s manželom poberáme hmotnú núdzu a rodinné prídavky. Sme dlhodobo nezamestnaní a dávky si odrábame na aktivačných prácach. Bývame v bytovej jednotke. Financie, ktoré dostávame nevystačujú na pokrytie nákladov spojených so štúdiom našich synov. Touto cestou by som Vás chcela poprosiť o finančnú pomoc, aby synovia mohli doštudovať a nájsť si primerané zamestnanie.

Rodina 92

Žijem sama so synom v sociálnom byte. Môj druh je momentálne vo výkone trestu. Syn nepracuje, má psychické problémy, v minulosti bol liečený na psychiatrii. Je pre neho ťažko sa zamestnať, nakoľko ho zamestnávatelia ani nechcú zamestnať. Ja som doteraz pracovala na aktivačných prácach. Lenže ani to nám zďaleka nevystačilo na mesačné prežitie. To, čo dostávam od sociálky, niekedy nevystačí ani na lieky, ktoré potrebujem brať, keďže som prekonala infarkt pred 4 rokmi.

Rodina 93

Som starobná dôchodkyňa a žijem spolu s mojim synom, ktorý je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím (následok dopravnej nehody z minulosti). Som rozvedená a sama sa každodenne starám o syna, napriek tomu, že aj môj zdravotný stav je zlý a zo dňa na deň sa zhoršuje. Veľmi sa obávam budúcnosti a hlavne o syna.

Približne v roku 2013 som sa nechala oklamať jednou známou a v dobrej viere som jej pomohla a zobrala som na moje meno pôžičku vo výške 2000€, ktorú som jej odovzdala. Dotyčná, ale nechcela uhrádzať mesačné splátky, vyhýbala sa mi. Ja som bola nútená postupne uhrádzať jednotlivé splátky. Takto som sa dostala do veľmi zlej finančnej situácie, ktorá bola neúnosná pre mňa a môjho chorého syna. Nevedela som už uhrádzať výdavky spojené s chodom domácnosti a ani nijaké ďalšie nevyhnutné mesačné platby. Prišla som tak v roku 2017 o byt. Od januára 2018 som aj so synom v jednoizbovom mestskom nájomnom sociálnom byte. Ja sama mám vážne zdravotné problémy, denne užívam 11 liekov (na tlak, srdce, cievy, antidepresíva, na odvodnenie a iné).

Domácnosť máme zariadenú veľmi skromne. Veľmi by som Vás chcela poprosiť, keby ste mi vedeli pomôcť pri kúpe plynového sporáka, pretože momentálne (jar, leto, jeseň), kedy nevykurujeme byt pieckou, ktorú máme, neviem variť, nemám na čom a ako pripravovať stravu. Bytový dom, v ktorom bývame, nie je centrálne napojený na plyn, preto by sme veľmi potrebovali sporák na plynovú bombu.

Rodina 94

Mám tri deti a spolu žijeme v krízovom centre. Doposiaľ som nič nehľadala kvôli tomu, že podnájom neutiahnem. Mám nízky plat, lebo pracujem len na dohodu. Upratujem nebytové priestory. Som vydatá, ale s manželom nežijem. Býva na ubytovni, teraz prepracuje. Pracoval ako operátor, no počas korona krízy mu dali výpoveď, lebo prepúšťali mnohých. Prispieva mi na deti 70€. Kvôli tomu som v krízovom centre, lebo nás vyhodila moja rodina. Finančne to nezvládam. Som na deti momentálne sama.

Potrebujem pomoc s potravinami, hygienou, čistiacimi prostriedkami, oblečenie, obuv, pomôcky do školy, zaplatenie nájmu a pomoc s nájdením si lepšie platenej práce. Pracovala som už aj v kuchyni ako pomocná sila, ale iba na zástup.

Rodina 95

Som matka dvoch deti. Žijem v sociálnom byte od roku 2018, kde platím 220€ plus osobný bankrot 14€ a 20€ za TV. Som rozvedená od roku 2014. Momentálne som na úrade práce, od decembra 2020. Prišla som o zamestnanie – upratovačka. Hľadám si prácu, aby som zabezpečila rodinu ako samo živiteľka a nie je to jednoduché.

Rodina 96

Som matka 14 detí a som vydatá. Môj manžel je na polovičnom invalidnom dôchodku nakoľko prekonal 6 infarkty a pred pol rokom bol operovaný na srdce. Som momentálne nezamestnaná.

V spoločnej domácnosti s nami žije 9 deti plus moja mama. Žijeme v trojizbovom byte mojej mam. V dnešnej ťažkej dobe moji 3 synovia prišli o prácu v prvej vlne pandémie covid-19. Jedna dcéra chodí na strednú školu a 3 deti do základnej školy. Rodinné prídavky poberám 120€ a manžel invalidný dôchodok 130€. Najviac financií použijeme na stravu a poplatky za nájom bytu 420€. Ocenili by sme veľkorysého darcu, ktorý by nám pomohol vyrovnať dlh z nájomného, no som vďačná aj za potraviny.

Rodina 97

Som matkou 4 deti. Najmladšia dcéra, jedna z dvojičiek je ZŤP. Má 15 rokov. Má detskú mozgovú obrnu, je telesne a mentálne handikepovaná. Má rázštep podnebia a pery. Je menšieho rastu a na úrovni ročného dieťaťa. Nosí plienky. Prijíma stravu mixovanú, pretlačenú. Pije z fľaše alebo so slamkou. Chýbajú nám základné veci do domácnosti alebo pre dcérku. Som samo živiteľkou rodiny. Bývame spolu 5 v rodinnom dome, kde sú nutné opravy, hlavne našej prehnitej strechy, kde hrozí jej pád. Je to náš najväčší problém. Vchodové dvere sú pokazené a cez ne fučí. Pomohol by nám veľmi sporák na tuhé palivo. Náš príjem je približne 500€.

Rodina 98

Mám 40 rokov a mám 7 maloletých detí – 3-ročný syn a 6-ročná, 9-ročná, 10-ročná dcéra. Som už 6 rokov rozvedená. Momentálne žijem v zariadení núdzového bývania pre týrané matky. Žijem tu s deťmi sama bez priateľa. Rodičovský príspevok mi končí v apríli 2021 a spadám do skupiny – matka v hmotnej núdzi na sumu 300€. Po rozvode sú 3 deti u starej mamy a 4 žijú so mnou. Na tie 3 deti, ktoré žijú s bývalým manželom a jeho mamou platím 50€ výživné. Nájom platím 170€. Čo sa týka financií je to náročné, výživné dostávam 20€. Na stravu miniem 100€ mesačne. Môj najväčší problém je zabezpečiť rodinu ako samo živiteľka.

Rodina 99

Bývam v rodinnom dome so 6 deťmi. Najstarší má 12 rokov a najmladšia 2 roky a spomalený vývin. Som vdova 3 roky. Som na rodičovskej dovolenke.

Som vďačná za každú pomoc, potraviny, oblečenie pre deti, školské pomôcky, plienky pre najmladšiu.

Rodina 100

Mám 4 deti, z toho 3 neplnoleté bývajú so mnou v krízovom centre. Žijeme v 1 izbe od marca 2020. Som čerstvo rozvedená 3 mesiace. Som evidovaná na úrade práce a poberám hmotnú núdzu v sume 200€ s rodinnými prídavkami. Nájom platím 140€, lieky, výživové doplnky pre dcéru kolagén, keďže má natiahnuté šľachy. Mojim najväčším problémom sú moje zdravotné problémy – karpálny tunel, vysoký krvný tlak, depresie a by mi pomohlo liečenie.

Rodina 101

Mam 2 dcéry – 20 ročná a 24 ročná. Som rozvedená 18 rokov. Bývam v sociálnom 1 izbovom byte. Som babkou 4 vnúčat. Momentálne som po operácii platničiek, imobilná. Toho času som PN. Poberám nemocenské 162€. Nájom platím 170€, plus lieky 20€, 120€ strava. Som čakateľka žiadosti o invalidný dôchodok. Mojim najväčším problémom je platba nájomného.

Rodina 102

Som vdova už dva roky. Mám 2 dospelé deti. Skončili stredné školy. Tretia dcéra je v detskom domove, študuje posledný rok na strednej škole.

Bývam na ubytovni, kde platím 300€ za izbu. Ostatné priestory sú spoločné. Rada by som požiadala o 1 izbový byt s kuchyňou. Nemáme žiadnu vlastnú rodinu, čo by nám pomohla. Už sú nebohí. Pracujem ako upratovačka na dohodu 5 hodín. Výplatu mám 100€ na mesiac plus vdovské. Chcela aby som pracovať na pracovnú zmluvu ako opatrovateľka, upratovačka alebo dokladať tovar v obchodu. Žiť so svojimi deťmi spolu a mať teplý domov je moja veľká túžba.

Rodina 103

Som matka 3 dospelých detí, pričom 2 dospelé choré dcéry bývajú so mnou. Som rozvedená 20 rokov. Počas manželstva som bývala v byte. O byt som prišla pre neplatenie nájomného, ale už s bývalým manželom. Dostali sme náhradný byt mimo mesto. Samozrejme aj s bývalým manželom. Z bytu som bola nútená odísť aj s deťmi do krízového centra kvôli týraniu manželom. Po smrti mojej matky som sa presťahovala s deťmi do rodičovského bytu do mesta. Toho času bývam v rodičovskom byte aj so svojou sestrou, ktorá je slobodná. Moje náklady na nájomné sa zvýšili, pretože platím aj za svoje dcéry, ktoré sú choré a kvôli ťažkému postihnutiu aj nezamestnané. Jedna dcéra je mentálne postihnutá a druhá psychicky chorá. Môj príjem spočíva v sume 460€. Nájomné platím 200€. Som diabetička, alergička, astmatička, potrebujem peniaze na lieky. Byt je dosť zničený, nakoľko je starý a zanedbaný, treba ho opraviť. Privítala by som právnu pomoc ohľadne výšky dlhu súvisiacu so 4. kolom dražby bytu.

Rodina 104

Sme skromná, pokorná a súdržná rodina. Ako otec rodiny, som prežil svoje detstvo v detskom domove, nepoznal som lásku rodičov, iba vychovávateľov. Po odchode som to mal v živote dosť ťažké. Deti prichádzali a zdravie odchádzalo. V tom čase som našiel vieru a lásku Boha a množstvo dobrých priateľov. Žijeme v skromných podmienkach v domčeku. Nemáme kanalizáciu a vodu. Doteraz sme žili 8 ľudí v jednej miestnosti, tam sme varili, spali, učili sa... Po vodu musíme dochádzať s bandaskami vyše 300-400 m. Je to naozaj drina, keď si predstavíte, že treba prať, umývať sa, variť. Vody treba naozaj veľa a chlapci sú už unavení a vyťahaní. Aby toho nebolo málo, mám diagnostikovanú roztrúsenú sklerózu multiplex spojenú z veľkými bolesťami nôh, hlavy, chrbtice a ochabnuté svalov, úniku moču. Niekedy od bolesti neviem dvihnúť nohu, deti mi pomáhajú vstať z postele a pomôcť mi pri obliekaní a chôdzi. Veľmi by sa nám zišla studňa na dvore, kanalizácia a jednoduchá sprcha. Je to naozaj nevyhnutné nakoľko sa mi naozaj zhoršuje môj zdravotný stav a mám problém ísť na vonkajšie WC.

Rodina 105

Mam tri deti (18, 17, 9). Keď sa mi narodilo druhé dieťa, tak ich otec sa odmietol o nich starať. V roku 2005 som sa musela vysťahovať z 1 izbového bytu kvôli dlhom mojej mamy, tak sme sa presťahovali do bytu mojej sestry, kde bývala s nami aj mama a tam začalo peklo a zvada. Začala mňa a moje deti vyhadzovať z bytu. V zime 2006 ma vlastná mama vyhodila dva týždne pred Vianocami. Nemala som s nimi kde ísť, tak sme sa ocitli v ubytovni pre bezdomovcov, kde sme strávili sviatky. Nebolo mi jedno, ale mali sme strechu nad hlavou a teplé jedlo. Po sviatkoch som sa znova vrátila k mame, lebo povedala, že už bude tak, ako má byť, ale nebolo to tak. Zase sme boli na tom istom.

Keď sa mi vrátila sestra zo zahraničia, tak sme sa museli všetci z bytu vysťahovať. Tak som neváhala a vybavila mojim deťom náhradné bývanie v krízovom centre pre deti. Boli tam 6 mesiacom, kým som vybavila krízové centrum pre slobodné matky. Tam sme bývali 1,5 roka. Medzi tým som sa zoznámila s mojim terajším priateľom a máme spolu dcéru. Sme spolu už 12 rokov a verím, že je to lepšie ako predtým.

Bývame v 2-izbovej chate, kde sú sťažené podmienky. V zime na chate je dosť ťažko. Bývame tu už 12 rokov. Musíme si kúriť drevom. V chate je aspoň elektrina. V zime nosievame vodu z inej ulice. Našu chatku by bolo potrebné rekonštruovať. Chatka pozostáva z kuchyne, v ktorej aj spíme a ďalšie 2 izby. V lete je to lepšie, vtedy máme aj vodu. Mám aj miesto na sadenie. Chceli by sme zameniť chatu za nejaký starší dom, ktorý by sme si svojpomocne opravili. Partner je zručný remeselník. V chatke mame strašnú pleseň a nevieme sa jej zbaviť.

Rodina 106

Som mamou dospievajúceho syna, ktorý mi robí radosť. Študuje na strednej škole. Ja pracujem na trvalý pracovný pomer. Som vďačná, že prácu mám. Od mala sa o syna starám sama, jeho otec nás zo dňa na deň vyhodil na ulicu. Medzitým sme bývali v krízových centrách, toto obdobie je už našťastie za nami. Momentálne bývame v sociálnom byte, kde sa každých 5 rokov prehodnocuje situácia, či máme nárok na takéto bývanie. Všetky náklady na bývanie hradím ja.

Snažím sa aj synovi zabezpečiť všetko, čo potrebuje. Otec dieťaťa sa o syna nezaujíma, momentálne je vo väzbe, za neplatenie výživného. V najbližšom období plánujem synovi urobiť strojček na zuby, samozrejme to niečo stojí.

Rodina 107

Som vydatá a mám dve dospelé deti. Manžel je zamestnaný, pracuje na dohodu. Deti sú nezamestnané, poberajú sociálne dávky 66€. Zo zdravotných dôvodov sa nevedia zamestnať.

Pracovala som 39 rokov na jednom mieste, no zo zdravotných dôvodov som musela prácu ukončiť (opotrebovaná krčná chrbtica, poškodené platničky, osteoporóza). Toho času som vedená na úrade prace. Poberám podporu 200€ do apríla 2021. Dala som si žiadosť o invalidný dôchodok.

Mojim najväčším problémom je bývanie. Prišla som o bývanie po reštitúcii. Odvtedy som bývalá v rôznych podnájmoch, istý čas som bývala aj v krízovom centre. Toho času bývame v služobnom byte, tu sme už 7 rokov. Nakoľko som prišla o zamestnanie, vypovedali mi služobný byt a byt musím o pár mesiacov opustiť. Mesto mi byt nedá, lebo byty po reštitúcii sa už riešili. Mesto rieši len matky s malými deťmi. Zháňame podnájom v rozumnej cene na dlhšie obdobie.

Rodina 108

Žijem sama s 2 maloletými deťmi v podnájme. Mám prácu v donáškovej službe a popritom si ešte musím zháňať brigády, aby som dokázala zarobiť na nájomné a uživiť deti, ktorým z tohto dôvodu môžem venovať len veľmi málo času. Väčšinu času len pracujem, spánkový režim mám úplne narušený, pracujem kedy a kde sa dá. Ale ak mám

voľno, snažím sa naplno venovať mojim deťom.

Pred tým ako nastala momentálna situácia, sme si občas vyrazili len tak na prechádzku do prírody, ale vzhľadom na situáciu si doma zahráme nejaké spoločenské hry, porozprávame sa o škole a podobne. Teraz už asi 2 roky bývame v podnájme, ale pred tým sme bývali asi rok a pol v krízovom centre pre osamelé matky s deťmi. Mojou

najväčšou motiváciou prečo odtiaľ odísť, bolo spraviť detí šťastné, neľahko sa im žilo s tým, že bývajú v takomto zariadení. Hanbili sa za to pred kamarátmi a zároveň rovesníci zo zariadenia na nich nemali najlepší vplyv.

Rozdiel medzi tým keď sme na to boli dvaja a teraz keď som na to sama nie je veľký. Otec sa poriadne nestaral o deti, cigaretka a káva boli prednejšie. Preto deťom ani veľmi nechýba, zažili ako to s ním (nie)je. Teraz má syn už 15 rokov a pár rokov sa mi snaží pomáhať ako to je v jeho silách. Samozrejme je v puberte, takže to je niekedy vidieť, občas chýba tá chlapská ruka. Ale snaží sa pomôcť a aspoň čiastočne nahradiť toho pravého otca, ktorý by mal byť v každej rodine, ale u nás to tak nie je. Vie že to nemám ľahké, vníma to, niekedy ma to mrzí, že chlapec v jeho veku rieši takéto veci a nie také, aké sa medzi jeho rovesníkmi robia. Snažím sa mu aj venovať, aj púšťať von, zisťovať,

aké má záujmy a podobné.

Dcéra má 9 rokov, je šikovná a tiež je vyrovnaná s tým, aký je otec a sama povedala, že ho k životu nepotrebuje. Žije s tým, že má mamku, ktorá sa snaží ako len vládze, častokrát aj za hranice vlastných síl a že otec je bohužiaľ taký aký je.

Je ťažké uživiť rodinu ako samoživiteľ a najmä, ak nemáme vlastné bývanie a za podnájom platíme neskutočne veľa.

Rodina 109

Som matka 3 deti. Otec detí s nami nežije. Momentálne bývame u známej v podnájme, ktorá nám poskytla bývanie, aby sme neskončili na ulici. Mám nejaké brigády, aby som aspoň nejak mala na vyplatenie bytu a na živobytie. Keďže som zadlžená, tak sa nemôžem momentálne normálne zamestnať, aby deti mali všetko, čo potrebujú v dnešnej dobe. Napriek našej ťažkej situácii sú chlapci veľmi šikovní v škole - jednotkári. Mám problém nájsť dostupné bývanie a aj so stravou je to teraz ťažké, niekedy nemáme ani na stravu.

Rodina 110

Bývame v 1 izbovom sociálnom byte. Som matkou dcéry, ktorá je psychicky a duševne chorá. Bývam aj s vnučkou. Starám sa zároveň aj o ňu, ktorá trpí na ADHD. Mám 54 rokov a ovdovela som v mojich 28 rokoch. Odkedy mi manžel zomrel, som bola na ulici aj s deťmi. Mám 5 deti, z toho 4 sú už samostatné. Nemala som kde bývať, tak mi deti zobrali do detského domova. Keď sa vrátili z detského domova, nemali sme kde bývať. Chodili sme hore dole. Mala som ťažký život až som sa dostala do krízového centra pre matky s deťmi. Odtiaľ sme sa dostali do sociálneho bytu, kde teraz aj bývam. Som vďačná za takéto bývanie. No mám problém platiť nájom (264€).

Rodina 111

Som matka 5 maloletých detí. Tri deti sú školopovinné. Bývam v rodinnom dome spolu so svojim manželom. Toho času som na materskej dovolenke. Manžel pracuje na dohodu. 240€ platíme za réžiu domu. Veľmi oceňujeme materiálnu pomoc od Majáku nadeje – potraviny, oblečenie – to je u nás neustály problém, tým že deti rastú, tiež plienky pre najmenšiu dcéru.

Rodina 112

Mám 13 rokov a žijem s mamkou, ktorá má 43 rokov. Moja mamka je ťažko zdravotne postihnutá. Má psychické aj fyzické problémy. Lieči sa na paranoidnú schizofréniu a už 14 rokov má problémy s chrbticou a cukrovkou. Zhoršil sa jej zrak. Potrebuje okuliare. Okrem toho má problémy s pľúcami, prekonala po mojom narodení tuberkulózu a má alergiu dosť silnú, bojuje s ňou 7 rokov. Berie veľa liekov a je potrebné, aby si kupovala rôzne výživové doplnky. Kvôli zlému zdravotnému stavu nemôže pracovať. Poberá invalidný dôchodok. Môj tatík zomrel pred 7 rokmi. Ťažko sa s tým obe vyrovnávame. Okrem depresií, ktoré mám po prežití viacerých tráum, mám aj ťažkú juvenilnú idiopatickú skoliózu a nosím korzet denný a nočný plastový-celotelový 24 hodín denne. Kvôli nim sa mi častejšie ničí oblečenie a nemôžem nosiť klasické bežné nohavice, len legíny a ťažko na mňa kúpiť potrebnú veľkosť. Po smrti tatíka som začala pre problémy s pani učiteľkou a spolužiakmi (výsmech, ponižovanie a iné), chodiť k psychiatričke a k psychologičke. Beriem antidepresíva už druhý rok, kvôli vyššie spomenutým depresiám. Na odporúčanie pani psychologičky mám už druhý rok mačičku (jediné zvieratko, ktoré mamka toleruje s alergickou astmou). Pomáha mi pri depresiách pritúliť si ju. Žije len v byte. Okrem korzetu nosím od škôlky okuliare, mám strojček na zuby pevný už asi 5 rokov. Všetko niečo stojí. Mamka poberá dôchodok 315€ + 69€ vdovský (krátený pre súbeh dôchodkov) + môj sirotský dôchodok 88€. Stačí nám to na pokrytie nájomného, televízie, internetu kvôli škole (mesačne 350€). Dlhší čas mám problémy s trávením a s črevami. Zatiaľ zisťujú, čo mi je a mám špeciálnu diétnu stravu, ktorá je finančne nákladná. Nemôžem sa stravovať v školskej jedálni. Mamka mi musí variť vždy čerstvú stravu, nesmiem jesť zohrievanú stravu, diéta histamínová, bez mliečna a vynechať musím strukoviny a všetko čo ma nafukuje.

Mám veľmi rada postavičky, rozprávky i bábiky z FROZEN, hoci už mám 13, pomaly 14 rokov. Detstvo som mala naplno do 6-tich rokov, potom to už bolo pomoc tatíkovi (rok) spolu s mamkou, bez akejkoľvek pomoci. Mal veľkú, hlbokú otvorenú ranu na krku. Zomrel na rakovinu lymfatického systému. Neskôr som bola osamelá, vysmievaná, v depresii a žila som v strachu, že mamku stratím. Od mala má časté kolapsy. Lekári to uzavreli ako nešpecifikovaná epilepsia. Býva často v bezvedomí. Dávam na ňu pozor, starám sa o ňu. Viackrát som jej zachránila život, či stabilizovanou polohou alebo párkrát volaním rýchlej zdravotnej pomoci.

Hrou s bábikami FROZEN si nahrádzam detstvo. Učitelia aj mamka sú so mnou spokojní.

Mávame nedoplatky najmä za teplo. Bývame v dvojizbovom byte, sme krajný byt na prízemí, steny sú vlhké, nie je tam žiadne vykurovanie. Nad nami už asi rok nikto nebýva, kúrenie majú vypnuté, takže ak chceme mať ako – tak teplo, radiátory hrejú naplno a aj tak nestíhajú vykúriť byt (z toho nedoplatky).

Chcem sa stať záchranárkou, hoci neviem, či toto povolanie budem môcť vykonávať. Hrozí mi operácia chrbtice. Navštevujem aj ZUŠ – výtvarný odbor. Tiež to stojí nejaké peniaze. Vďaka neznámym i menej známym ľuďom, sa nám darí prežiť a nemať dlhy. Sme vďační za každú pomoc. Kvôli mamkinej chorobe to často u nás vyzerá ako v sklade. Mamka zatiaľ má štátom platenú osobnú asistentku. Vďaka tomu môže chodiť na nákupy, vybaviť potrebné veci a lekárov a iné.

Rodina nás berie ako „čiernu ovcu“ (mamka si vzala za manžela o 20 rokov staršieho tatíka a on bol bezdomovec, vravia: „ Si si sama na vine“. Ale tatík bol šikovný, starostlivý a robil VPP cez úrad práce, lebo ako 50 ročný so ZŠ si prácu nenašiel). Sme veriace. Veríme v Boha, a tak máme istotu, že sa v nebi stretneme. Mala by som dvoch súrodencov, jedného staršieho, jedného mladšieho. Mamka ale dvakrát potratila. Bez kamarátov je život smutný. No po zlých skúsenostiach s „kamarátmi“, sa už bojím niekomu dôverovať.

Rodina 113

Mám 56 rokov mám 3 dospelé deti a 5 vnúčat. Žijem v družstevnom byte s maloletým vnukom. Starám sa oňho od malička, otca nepozná a mama sa nedokáže o neho postarať. Má problémy sama zo sebou. Vnuk má ešte sestričku 7-rocnú, o ktorú sa stará druhá babka. Sú nevlastní súrodenci, ale sa majú veľmi radi a sú v kontakte. Býva s nami aj mladšia dcéra, ktorá má 5-ročného synčeka. Je slobodná mamička. Ja pracujem ako upratovačka, o celú domácnosť sa starám sama. Moja dcéra mi prispieva len 50€, lebo má svoje pozdĺžnosti. Snažím sa jej pomáhať. V rámci mojich možnosti, pretože mám sa čo obracať s vnukom. Ja si želám hlavne zdravie pre všetkých, aby som tu mohla byť čo najdlhšie, kým bude dospelý. Modlím sa každý deň. V byte mi už dosluhujú niektoré veci – vaňa, chladnička, dvere do kúpeľne a záchodu, rozťahovací gauč pre dcéru s malým. Môj vnuk nosí dosť silné okuliare a nestíham ich niekedy kupovať. Aj teraz má polámané a stáli 100€ a neviem či sa dajú opraviť. Žijeme tak, ako nám situácia dovoľuje spokojne a skromne.

Rodina 114

Som vydatá od roku 2018. S manželom máme 3 deti, 2 synov a dcéru. Dve deti navštevujú predškolské zariadenie a s najmladšou som na rodičovskej dovolenke. Keď som mala 2 roky, adoptovala si ma babka, otcova matka, lebo rodičia sa rozviedli a našli si iných životných partnerov. Keď som mala 18 rokov, starí rodičia zomreli.

V 17-tich rokoch som si našla priateľa, s ktorým som otehotnela. Bývali sme u strýka. Narodil sa nám syn. Neskôr sme bývali u rodičov priateľa. S priateľom sme uzavreli manželstvo po narodení nášho tretieho dieťaťa. Od začiatku nášho spolužitia sme bývali striedavo u rodiny, u priateľov a nemali sme stále zázemie. V roku 2019 som bývalá v útulku pre matky s deťmi. Môj manžel žil a pracoval v zahraničí, kde sa nachádza aj jeho rodina. Po návrate na Slovensko sa zamestnal a býval v ubytovni. V zamestnaní však dlho nevydržal.

Do nedávna sme bývali v krízovom centre, no skončila nám zmluva a my sme skončili na ulici. Našli sme dočasný nocľah u rodiny, no nemôžeme tam dlho byť. Hľadáme si dostupné bývanie. Poberám iba rodičovský príspevok a prídavky. Môj manžel si nedávno našiel prácu, no musí za ňou dochádzať do iného mesta, čo je finančne aj časovo náročné, ale jemu to nevadí, je rád, že prácu má. Príjem našej rodiny nám nestačí na pokrytie našich výdavkov.

Bojíme sa najmä o bývanie, neprežila by som, ak by nám deti vzali do detského domova len preto, že nemáme bývanie. S najmladšou dcérou plánujem ostať na rodičovskej dovolenke. Ak si manžel udrží zamestnanie, chceme si našetriť peniaze, aby sme mohli bývať v sociálnom byte.

Rodina 115

Som matka 2 dospelých detí. Syn má 36 rokov, ale on už s nami nebýva, má ročnú dcérku. Dcéra ma 26 rokov. Bývame v jednej domácnosti. Pred 10 rokmi som kvôli zdravotným problémom skončila na invalidnom dôchodku, ktorý teraz poberám 160€, čo nie je veľa na terajšiu dobu. Dcéra poberá plat do 400€. Pred tým som ja pracovala od 18 rokov v odevných závodoch, kde som pracovala 18 rokov ako šička a šitie ma baví doteraz. Keď prišla dcéra na svet, tak som do práce chodiť nemohla, keďže dcéra bola veľmi často chorá. Ako malá prekonala obojstranný zapäl pľúc a iné zdravotné problémy k tomu. Tak som skončila na úrade práce, čo bolo náročné ušetriť. Po čase prišla na mňa choroba za chorobou a tak som musela požiadať o polovičný invalidný dôchodok. Zo začiatku to bolo možno cca 100€, a tak som sa dostala do zlej finančnej situácie a nemala som z čoho platiť nájom, keďže dcéra bola ešte malá a musela chodiť do školy. Platím 150€ nájom a ešte exekútora. Nájom a exekútor spolu do 300€ spolu, niekedy aj viac . Popri tom platím lieky pre mňa a dcéru. Lieky spolu s dcérinými 110€. Zlyhávajú jej obličky a má psoriázu vo vlasoch tak na ňu samotnú platím 60€.

Chcela som dať prerobiť aspoň tú moju malú skromnú kúpeľňu a kuchynku, ale z toho čo poberám a ešte keď spočítam všetky výdavky tak mi ostane cca 100€ na celý mesiac na stravu a drogériu a z toho si nemôžem dovoliť nič prerobiť. Ak by sa našiel niekto, kto by mi pomohol, určite by to neostalo bez modlitby za takého človeka a veľká vďaka tomu človeku. V súčasnosti mi s potravinami, drogériou a oblečením pomáha OZ Maják nádeje, čo som nesmierne vďačná a im patrí jedno veľké ďakujem za pomoc. Určite by som potrebovala nejak prerobiť kúpeľňu a kuchyňu a zapojiť plyn.

Rodina 116

Som slobodná matka. Mám 3 deti. Bývam spolu s deťmi v krízovom centre. Rada by som sa zamestnala. Nakoľko som už vystriedala viacero zamestnaní ako napr. pomocná sila v kuchyni, v práčovni, upratovala som v nemocnici. Naše náklady – nájom, obedy, MHDy sú 240€. Môj najväčší problém je práca. Mojim prianím je mať dobrú prácu a zabezpečiť chod domácnosti ako samo živiteľka.

Rodina 117

Bývam so svojim 14-ročným synom u môjho najstaršieho syna. Mám 58 rokov. Som rozvedená 17 rokov. Mojich 5 deti je už dospelých a 6. dieťa má 14 rokov. Keď som mala 12 rokov, zomrela mi mamka. Otec nás vychoval. Časom zomrel na rakovinu. Mám 3 sestry, ktoré majú svoje rodiny. So sestrou som bývala v spoločnej domácnosti 3 roky. Pracovala som ako pomocná sila v kuchyni 5 rokov. Kvôli pandémii COVID-19 som dostala výpoveď. Som momentálne na úrade práce a poberám 90€. Syn chodí na základnú školu. Teším sa z detí a 7 vnúčat. Žijem pre nich. Môj najväčší problém je samostatné bývanie. Hľadám si podnájom. Moja túžba je pomáhať a zabezpečiť najmladšieho syna počas vzdelávania a pokiaľ sa osamostatni.

Rodina 118

Mám 52 rokov. Keď som mala 10 rokov, zomrela mi mamka. Ocko nás vychoval, mňa a moje tri sestry. S láskou sa o nás staral. Bol to úžasný chlap a otec. Vyrástli sme a každá z nás sa vydala. Každá z nás má svoju rodinu. V roku 2005 nás ocko opustil, zomrel na rakovinu pľúc. Bola som v tom čase už vydatá a mala tri deti spolu s manželom. Žili sme spolu 10 rokov manželstva. 2 roky pracoval v zahraničí, a tak sa naše cesty začali rozchádzať. V tom čase som mala podané na rozvod, no prišla správa, že je manžel zomrel. V decembri 2006 sa nám narodila najmladšia dcéra, pol roka po smrti svojho otca. Ostala som ako vdova i sirota so 4 deťmi. V roku 2008 som ochorela na rakovinu prsníka. Čo je smutné, ale som vďačná, že žijem a stav sa zlepšil. Moja staršia sestra bola v tej dobe rozvedená a sama s deťmi. Prišla ku mne bývať s 5 deťmi. Odišli sme spolu bývať do jednej obce a tam som spoznala dobrých susedov. Tak sme sa spriatelili, brala som ich ako rodinu. Stále sme v kontakte. Dcérka mala 2 roky. Synovia majú svoje rodiny. Poberala som invalidný dôchodok 10 rokov. Vyliečila som sa, tak aj dôchodok mi bol odňatý potom. Ďakujem za zdravie. Nepoberám vdovský dôchodok ani deti sirotsky, keďže manželovi chýbali 3 týždne, aby mal odpracovaných 5 rokov. Tak som sa zamestnala ako pomocná sila v kuchyni. V terajšej dobe som už babka, mám 4 vnukov. Dcérka má už 14 rokov a chodí na základnú školu, je šikovná a mám z nej veľkú radosť. Som nezamestnaná od roku 2020 aj kvôli súčasnej pandémii covid19.

Minulého roku som sa spoznala s úžasným mužom, ktorý nás má rád, aj ja s dcérou jeho. Máme pekný vzťah, vážime si jeden druhého, bývame spolu v rodinnom dome. Mojim prianím je, aby som vedela zabezpečiť svoju dcéru počas školy, pokiaľ sa osamostatní. Toho času som na úrade práce. Moje najdôležitejšie hodnoty sú láska a zdravie.

Rodina 119

Mám 22 rokov. Keď som bola malá, na moje prvé narodeniny mi zomrel ocko. Starala sa o mňa a o mojich 8 súrodencov moja mamka s bratom. Snažili sa nám dať všetko, čo každé dieťa v živote potrebuje, ale hlavne nám dávali veľa lásky, radosti a podporovali nás vo všetkom. Zo svojich súrodencov som ja najmladšia. Všetci z nás majú svoje vlastné rodiny alebo partnerov, až na môjho jedného brata, ktorý si vybral vo svojom živote svoju vlastnú cestu, na ktorú pred 3 rokmi doplatil, zomrel na embóliu.

Ja mám tiež svoju vlastnú rodinu, mám 3 krásne detičky vo veku 5, 3 a 2 rokov. K tomu mám aj úžasného priateľa – otecka mojich detí. Všetci traja mali zdravotné problémy. Začali u môjho prvého synčeka, ktorý má 5 rokov. Keď sa narodil, bol úplne zdravý, keď mal 2 mesiace, prestal mi piť a papať a mal vysoké teploty, tak sme išli do nemocnice. Tam ho prijali na hospitalizáciu. Nevedeli zistiť, čo s ním je, po mesiaci v nemocnici s ich klimatizácie chytil zápal stredného uška. Dávali mu na to antibiotiká, ale ani polovicu mesiaca nezaberali, preto musel ísť na operáciu pravého uška. Keď ho operovali, tak mu do uška vložili trubičky, ktoré má do dnešného dňa. Nervózne som čakala na chodbe, ale vďaka Bohu všetko dobré dopadlo. Môj druhý synček, ktorý má teraz 3 roky, mal tiež od svojho narodenia problémy zdravotné. Stále sme boli v nemocnici, až pokiaľ nám nezistili, že má pravú obličku o dosť zmenšenú. Asi 1,5 roka dozadu nám začal škúliť na ľavé očko. V nemocnici nás vyšetrili na očnej ambulancii a nasadili nám dioptrické okuliare 3,5 ktoré mu vôbec nezaberali. Konečne máme ísť na operáciu ľavého očka, už sme mali aj termín, ale kvôli korone nám to stále odkladajú, tak musíme čakať. Môj najmenší synček, ktorý bude mať 2 roky, bol každý týždeň v nemocnici na hospitalizácii. Jedol špeciálnu stravu, lebo jeho bruško netolerovalo nič iné, zistili mu, že má poruchy hrubého čreva, že ho má 3-krát zúžené, stále je v liečbe. Mám to najdôležitejšie v živote, čo som mohla dostať a to sú moji chlapci, ktorých nadovšetko milujem a som šťastná, že ich mám. V mojom živote by som chcela dopriať všetko svojim chlapcom, hlavne zdravie a ešte viacej radosti.

Rodina 120

Som matka 5 maloletých detí. Tri sú školopovinné a jedna navštevuje MŠ a jeden 3 ročný je so mnou doma, nastúpi od septembra do MŠ. Sedem rokov som ubytovaná v krízovom centre s deťmi. Najmladší má problém so srdiečkom, navštevuje kardiológa pravidelne. Najstarší syn končí tento rok základnú školu. V novembri sa mi podarilo nastúpiť do práce ako upratovačka. Moje náklady sú nájom 140€, škôlka 30€, MHD 55€, telefón paušál 70€, internet 15€, plienky 30€.

Veľmi by som si priala, aby deti mohli nastúpiť do školy a ja som mohla viac pracovať a zabezpečiť deťom a nám lepšie bývanie.

Rodina 121

Som onkologický pacient so svojou dcérou a onkologickým synom, ktorý je už v nebi. Mali sme spolu 5 deti s manželom. Syn zomrel tesne pred dovŕšením 18 rokov. Ďalšie 3 deti sú dospelé, samostatné.

Som vydatá. Bývame v rodinnom dome. Manžel bol jediný syn a to ho aj poznačilo, že má rád obsluhu a až násilím si ju vyžaduje. Môžem povedať, že má psychicky i fyzicky týra. Dcéra študuje na základnej škole.

Majáku ďakujem za každú materiálnu pomoc a podporu a prosím o silu vychovávať svoju najmenšiu dcéru popri mojom mužovi. Privyrábam si rôznymi krátkymi brigádami.

Potešil by ma človek, s ktorým sa môžem otvorene rozprávať, čo mám na srdci a prijal ma takú, aká som. Som veriaca a viem, že spolu to zvládneme.

Rodina 122

Narodila som sa v rodine, kde dedko bol ošetrovateľ na psychiatrii, babka bola zdravotnou sestrou, mamka bola učiteľkou na osobitnej škole internátnej a otecko bol samostatným výskumným pracovníkom. Otecka komunizmus poznačil do tej miery, že rodinu opustil, keď som mala tri roky. Mamka to znášala veľmi ťažko. Moja mamka bola ako dieťa postihnutá vtedy smrteľnou chorobou zvanou detská mozgová obrna. Moja prababička ju vzala k našej rodinnej ikone Matke ustavičnej pomoci a moja mamka sa bez liečby uzdravila.

Mojím snom bolo mať dieťatko. Čo sa mi splnilo. Jedna mamička, odchovankyňa detského domova, mi dala na adopciu dieťa dievčatko. Bola som prítomná pri pôrode. Dieťatko na mojich rukách otvorilo svoje čučoriedkové očká a ja som sa mu prihovárala: „Ty ma vidíš?“ a dieťatko na mňa vyplazilo svoj úžasný malý jazýček. Dcérka má dnes už 14 rokov. Boh nám pomáha, nič nám nechýbalo. Avšak chýbal nám otecko. Mali sme všetkého hojno.

No od minulého roku 2020 som bez práce. 6 mesiacov som dostávala príspevok z úradu práce, no aj tak mi pomáhala moja mamka, aby som pokryla výdavky. Moja dcérka, jej zázračný psík, mačička a kocúrik nám pomáhajú. Dcérka má dvoch súrodencov v pestúnskej starostlivosti. Sú to moje krstné deti. Modlíme sa, aby aj oni zažili adopciu. Ja mám od konca roka 2020 živnosť na terapie a už aj ambulanciu. No je korona a ja nemám žiadnych klientov. Zatiaľ sa len rozbieham. Dostala som na živnosť príspevok z úradu práce. Hľadám si popri živnosti aj prácu školskej psychologičky. Ešte v januári mám aký taký príjem, ale vo februári už nemám žiaden príjem okrem 25€ príspevku na dcéru od štátu. Študujem externe teológiu posledný ročník doktorandského štúdia, no nemám ani 500€ na zaplatenie školného. Som zadĺžená. Mesačne platím pôžičku a hypotéku a dlhujem kamarátke 1600€. Moja mamka je tiež zadlžená. Ja budem veľmi povďačná za akúkoľvek pomoc, radu ako rozbehnúť podnikanie. Tiež všetkých prosím o modlitbu. Veľmi chcem mať úplnú rodinu, veľa detí a zdravie.

Rodina 123

Som matkou 2 synov, ktorí sú akurát v puberte. Mladší má 13 a starší 14 rokov. Momentálne sme ako v začarovanom kruhu. Keďže bývame v zariadení núdzového bývania už rok a situácia je taká aká je. Je mi ťažké posunúť sa ďalej. Bývame tu spolu v dvojizbovom byte s ešte jednou mamičkou, ktorá má taktiež 2 synov. Kuchyňa, kúpeľňa a WC sú spoločné. Je to dosť náročné, no keď si človek určí pravidlá, dá sa to prežiť. Najviac má trápi to, že nemám prácu a tak je to o to ťažšie. Aj napriek týmto ťažkým časom je niečo, čo mňa aj mojich chlapcov veľmi potešilo. Na prelome januára-februára 2021 sa budeme sťahovať. Bývať zas ako normálni ľudia. Veľmi sa tešíme. Jedine čo by som si najviac priala je mať prácu a aby boli chlapci spokojní, kľudní a počúvali ma.

Rodina 124

Som slobodná. Žijem s priateľom a 2 bratmi a synovcom. Pred rokom mi, nám zomrela mamka po operácii srdca. Žijeme skromne v podnájme. Priateľ pracuje a takto nám pomáha sa uživiť. Deti, ktoré bývajú so mnou v domácnosti, sú školopovinné. Najstarší navštevuje SOŠ, ďalší brat je deviatak. Najmladší, teda synovec, je prvák.

Rodina 125

Som vdova už skoro 20 rokov a žijem s tromi deťmi. Bývame v rodinnom dome. Pracujem ako upratovačka. Jedno z deti je ešte školopovinné. Študuje za murára. Som vďačná za zdravie a že môžem ešte uživiť svoje deti.

Rodina 126

Žijeme spolu s vnučkou, ktorú mám v náhradnej osobnej starostlivosti v prenajatom byte. Presťahovali sme sa do väčšieho mesta práve preto, aby sme ušetrili platbu za internát, nakoľko vnučka je študentkou 1. ročníka SŠ. Nežije sa nám ľahko. Ja som už na starobnom dôchodku a nedarí sa mi nájsť si prácu. Ani jeden z rodičov neprejavuje o vnučku záujem. Horko-ťažko dostaneme od nich aspoň výživné, ktoré ešte pár mesiacov dozadu bolo vo výške necelých 30€. Otcovi síce súd zvýšil, ale odvolal sa, súdne konanie je ešte nie ukončené. Napriek všetkému neprestávame veriť, že sa mi predsa len podarí nájsť si prácu a zabezpečiť vnučke všetko potrebné, aby mohla kľudne študovať. Zaslúži si to, je výborná žiačka.

Rodina 127

Sme taká obyčajná rodinka: mamka, otec a 5 detí. Aj keď nemáme veľa, no spolu nám nič nechýba. Príbeh našej rodiny má veľa strán. Nemáme to ľahké, no kým máme seba, strechu nad hlavou a ľúbime sa, nič nám nechýba. Spolu vždy zvládneme všetko. S manželom vychovávame 5 detičiek. Najmladšie slniečko má 20 mesiacov. S manželom sme sa spoznali v roku 2013. V roku 2012 som ovdovela. Zostala som sama s tromi deťmi. Najmladšia dcérka mala len dva roky, otca nestihla ani poriadne spoznať, syn prváčik a najstarší mal 12 rokov. Zostala som zrazu na všetko sama s kopou dlhov po manželovi. Zostali mi úvery ...bolo to ťažké ... no držali ma moje deti, pre ktoré som robila všetko.

Slnko do života mi priniesol môj terajší manžel. Prijal moje deti ako svoje, je to ten najúžasnejší človek na svete. Spolu máme dve detičky, bývali sme 6 rokov v dome mojich rodičov. Dom bol nie práve v najlepších podmienkach – pleseň, vlhko. Deti boli stále choré. V roku 2014 sa nám podarilo s pomocou manželovej sestry vziať hypotéku a opraviť starší dom. Tam, kde sme bývali sa žiť už nedalo, pre deti už vôbec nie. S pomocou rodiny a so šikovným manželom, ktorý si vie urobiť veľa veci sám, sme zrekonštruovali domček, aspoň do stavu bývania. V júli minulého roka sme sa nasťahovali. Chýba nám ešte veľa veci ako dorobenie kúpeľni, maličkostí ako nábytok, ale sme šťastní, že môžeme mať aspoň to, čo máme.

Dcérka je astmatička. Najmladší syn sa narodil s atreziou zvukovodu (nemá vyvinutý bubienok na ľavom ušku, no je to jedno úžasné dieťatko a robí nám veľkú radosť). Momentálne nemôžeme deťom dať všetko, po čom túžia, majú svoje detské sny ako každé detičky. Ja som na materskej, manžel pracuje, no jeho príjem nám ledva vyjde na splátky – hypotéka, energie a iné poplatky doťahujem ešte z môjho príjmu, čo sa dá. Chýba nám hlavne oblečenie pre deti, hygiena, kúpeľňa, no to najdôležitejšie je, že máme domov a deti rodičov, ktorí ich milujú. Spolu zvládneme všetko, verím. Snažím sa vychovávať svoje deti ku skromnosti a vždy pomôcť druhým aj s tým málom. Tak som bola vychovaná aj ja mojimi rodičmi, ktorí mi už nežijú, tak veľmi mi chýbajú.

Po materskej však chcem ísť do práce a splniť si svoj sen – otvoriť si vlastné kaderníctvo. Bude to ťažké a dosť finančne náročné, ale možno snáď raz sa mi to podarí. Chcem pracovať a pomôcť manželovi. Posledné mesiace to má v práci ťažké kvôli korona kríze, má veľmi málo práce a nízky príjem. Chýba nám teraz cez zimné obdobie drevo na kúrenie. Kupujeme si každý mesiac za 50-70€, ako sa nám dá. To máme vždy tak na mesiac. Keďže deti sa vyučujú teraz dištančne, museli sme im kúpiť počítač, aby sa mali na čom učiť. Máme školáčku a stredoškoláka. Všetky naše úspory, aj tie malé, sme museli dať na to, aby sa mali z čoho učiť. Je to ťažké, ale zvládame pomaličky. Snažíme sa, aby im nič nechýbalo a vždy to tak bude, lebo naše deti sú to najdôležitejšie v našom živote.

Rodina 128

Mám 39 rokov a som vydatá. Máme dve deti, 11 ročnú dcéru a 4 ročného syna. Pár týždňov po narodení syna sme skončili v nemocnici na tri týždne, kde mu zistili zápal stehennej kosti. Pár mesiacov po návrate z nemocnice som sa začala cítiť zle. Zašla som k obvodnému lekárovi, ktorý mi zistil Diabetes 1.typu, to znamená, že som si musela hneď začať pichať inzulín. To by ešte vôbec nebolo to najhoršie. Ako synček rástol, všimli sme si, že nereaguje na okolie, ľudí, zvieratá. Najprv sme si to nechceli pripustiť, ale potvrdili nám detský autizmus. Je to niekedy náročné, ale ľúbime ho veľmi.

Keď sa život pomaly dal ako tak do normálu, prišla ešte jedna rana. Manželovi diagnostikovali rakovinu pľúc. Bojujeme, ako sa len dá. No nič by som vo svojom živote nemenila. Bývame v rodinnom dome, ktorý manžel ešte stihol dokončiť predtým, než ochorel.

Ja momentálne pracujem na polovičný úväzok ako asistent na základnej škole. Manžel je SZČO, no momentálne absolvuje chemoterapie, takže nevykonáva žiadnu činnosť. Keďže dcéra je školáčka, navštevuje 5. ročník, najviac by nám pomohli školské potreby pre ňu. Synček potrebuje plastelínu, prstové farby na otláčanie prštekov alebo akékoľvek iné pomôcky a veci, ktoré by pomáhali rozvíjať jeho kreativitu.

Rodina 129

Bola som onkologickou pacientkou. Pomáham vychovávať svojho vnuka, ktorého sa zriekla jeho matka a ostal vo výchove svojmu otcovi (môjmu synovi). Minulý rok som prišla 2 krát o dobrú prácu. Syn si hľadal dobrú prácu tu na Slovensku, no žiaľ si ju nenašiel kvôli zdravotným problémom. Má vážne zdravotné problémy a niektoré druhy prác nemôže čo už nikdy vykonávať. Tak odišiel do zahraničia. Veríme, že bude mať viac šťastia a aj dobre platenú prácu, aby sa mohli aj s vnukom z toho zla, čo je v túto ťažkú dobu spamätať. Zatiaľ musíme z toho mála čo máme, nejako vyjsť. Príjem nie je veľký, len 375€, iný príjem zatiaľ nemáme. Snáď sa nám podarí vyrovnať dlh na podnájme. Škoda, že deti nemôžu už konečne chodiť do škôl , len prax má a učiť sa musí individuálne. Verím, že sa toto už konečne skončí a budeme môcť žiť ako to bolo pred vyše rokom a nájdem si dobrú prácu, aby som mohla fungovať bez dlhov.

Rodina 130

Mám 31 rokov, som vydatá matka 3 detí, ktoré navštevujú SZŠ v Košiciach. Tohto času bývame s manželom v podnájme. Pred dvomi rokmi sme bývali u rodičov kde sme vychovávali naše deti v jednej izbe, nemali sme pokoj, každodenné hádky, stresy. Preto sme si našli podnájom. Vtedy som ešte pracovala, manžel pracuje stále. Boli sme najšťastnejší na svete, že konečne máme pokoj od hádok a stresu. Bolo to v pohode, pokiaľ som pracovala. Od tej doby, keď mi skončila pracovná zmluva, to šlo dole vodou. Nestíhala som platiť školné a mám dlh. Neviem čo si počať, lebo s dlhom deti do školy nepustia.
Boli časy, že sme vyplatili nájomné a na jedlo nám neostalo. Mali sme nedoplatok, ktorý sme splácali, takže nám veľa neostávalo. Tohto času majiteľ byt predáva a my skončíme na ulici, keďže nemáme kam ísť. To že budeme onedlho bezdomovci a ten dlh v škole ma dostal na samé dno. Deti v škole dosahujú skvelé výsledky a sú šikovné. Nechcem im vziať aj školu, keď už budú bezdomovci. Nechcem aby pykali za to, za čo nemusia. Sme už veľmi veľmi zúfalí. Máme aj exekúcie, ktoré sa stali kvôli cestovnému lístku. Radšej sme kúpili chlieb. Tak sme na samom dne. Prosím Vás veľmi, pomôžte mi.

Rodina 131

Mám 4 deti a z toho dve sú školopovinné a ďalšie dve navštevujú škôlku. Pracujem ako upratovačka. Bývam v zariadení núdzového bývania. Nakoľko sa o deti starám sama a nepoberám ani výživné, môj príjem je nepostačujúci pre moju rodinu. Nedokážem zabezpečiť základné potreby pre svoje deti ako sú potraviny a hygiena.

Rodina 132

Od svojich 9 rokov som vyrastala v detskom domove, kam ma pre rodinné problémy dala mama. Otec nás týral, neskôr spáchal samovraždu. Mama si ma už nikdy späť nevzala, nemám žiadne rodinné zázemie. Hneď ako som dovŕšila 18 rokov, odišla som bývať do domova na pol ceste a spoznala som sa so svojim partnerom, s ktorým som ostala v partnerskom vzťahu až do roku 2019, kedy ma opustil a našiel si novú partnerku. Ostala som s 5 deťmi sama. Bývame u rodičov partnera až doteraz. Bývalý partner má ďalšie dieťa s novou partnerkou. Bývame v jednoizbovom byte 8 ľudia (traja dospelí a 5 detí) a chodí tam aj môj bývalý partner a jeho bratia. Bytová situácia starým rodičom nevyhovuje. Už som bola neraz vyháňaná z domu. Nemám kam ísť, bývali sme už aj v krízovom centre, no bolo to strašné, staršie deti tam odmietajú ísť a mladšie si tam nevedeli zvyknúť.

Chcem vylepšiť svoju pozíciu v rodine bývalého partnera tým, že budem vo väčšej miere prispievať na nájom, verím, že potom ma nebudú vyháňať. Na sociálny byt zatiaľ nemám nárok, pretože môj príjem by na to nestačil. Do práce ešte nemôžem ísť, lebo najmladšia len teraz dovŕšila dva roky.

Rodina 133

Žijem s manželom a piatimi deťmi v sociálnom byte. Som na rodičovskej a manžel je nezamestnaný, je evidovaný na úrade práce. Naposledy pracoval 12 rokov, ale dostal výpoveď v januári 2022. Momentálne sa nachádzame v ťažkej životnej situácii, pretože manžel stratil prácu a nemáme z čoho žiť.

S rodičmi nie som v kontakte, mamka žije sama, má invalidný dôchodok, tiež je v ťažkej životnej situácii. S otcom sa vôbec nestýkam, opustil mamu a založil si novú rodinu. Hnevám sa naňho. Mám dvoch súrodencov, s ktorými nie som v kontakte. Mama ani bratia mi nevedia pomáhať, bratia pracujú, rodina sa rozpadla a všetky vzťahy sa narušili, keď sa rodičia rozišli.

Manžel sa stará o deti. Prvé dieťa sme mali, keď som mala 18 rokov. Chlapci sú šikovní, starší mal čisté jednotky.

Po strate manželovej práce nám vznikol dlh na nájomnom, nezvládame platiť všetky účty.

Rodina 134

Žijem s manželom a 4 deťmi v sociálnom byte. Som momentálne nezamestnaná, pracovala som ako upratovačka. Manžel je zamestnaný, momentálne pracuje len týždeň, je na dohodu na 6 mesiacov a uvidí sa od septembra, či podpíšu zmluvu ďalej. Deti navštevujú základnú školu, majú hudobné nadanie, hrajú na hudobné nástroje.

Rodina 135

Som osamelá matka 4 detí, avšak žijem len s dvoma najmladšími detičkami. Ďalšie dve deti sú u môjho bývalého partnera v zahraničí. Momentálne sa nachádzam v hmotnej núdzi, na ktorú som nastúpila od februára 2022 a ešte stále mi nebolo nič vyplatené, keďže papiere trvajú na UPSVaR dlhšiu dobu. Prácu si mám problém nájsť, nakoľko môj malý bude mať 4 roky, je ešte s plienkami a dosť často chorý. Hmotná núdza nám nestačí na potraviny, plienky, lieky až vôbec nie nájom.

Rodina 136

Už ako dieťa som sa stretla s alkoholizmom a týraním. Môj otec bol alkoholik, mamu a vraj aj nás (ja si to nepamätám) týral. V čase, keď som mala asi 5 rokov, sme spolu s mamou od otca odišli, ale keďže sme boli 4 súrodenci a mama už v tom čase mala zdravotné problémy, nemali sme to vôbec jednoduché. Často sme sa sťahovali a viac sa o nás staral najstarší brat ako mama.

Keď som mala asi osem rokov, mama to psychicky nezvládla a nervovo sa zrútila, následne sme so súrodencami boli umiestnení do krízového strediska. Nakoľko nás mama po miernom zlepšení stavu chcela získať späť, rozhodla sa odísť za prácou do zahraničia. No za krátko sa vrátila kvôli zhoršujúcim sa zdravotným a psychickým problémom a nás so súrodencami umiestnila k známym do pestúnskej starostlivosti. Keďže nás bolo veľa, nemohli sme ostať spolu. Dvaja starší bratia sa odsťahovali k rodinnej známej, ktorá pracuje ako profesionálna matka v detskom domove a v tom čase u seba už mala dve malé deti z detského domova. Ja s mladším bratom sme šli k inej známej, ktorú sme však my osobne nepoznali. Táto pani mala dve vlastné deti a okrem nás s bratom ešte ďalšie tri z detského domova. No už po krátkom čase spolužitia sme prišli na to, že z lásky k deťom to nebolo. V tom čase sme znovu zažili pravidelné týranie so strany náhradnej matky aj zo strany jej adoptívneho syna. Asi rok na to sme sa spolu s bratom dostali kvôli fingovanému sebapoškodzovaniu do psychiatrickej liečebne, kde sme strávili asi rok a následne sme boli umiestnení do detského domova. Po krátkej dobe sme boli presunutí do satelitného domu, ktorý mal tento detský domov a tam sme strávili zvyšok detstva.

Po ukončení strednej školy a po prijatí na vysokú školu som bola opäť presunutá do skupiny pre mladých dospelých, kde nám však bolo dopriate až príliš veľa voľnosti a tak som vysokú školu nedokončila a z detského domova som odišla. Zo začiatku som bývala u najstaršieho brata, ale keď som zmenila zamestnanie a pracovná doba mi začínala o piatej ráno, som sa presťahovala bližšie k rodinnej známej.

Niekedy v tom čase som spoznala aj otca svojich detí a už po krátkej známosti sme sa zasnúbili a začali sme spolu žiť. Do roka od začatia spoločného žitia sa nám narodil prvý syn a s jeho narodením nám začali aj problémy. Vtedajší partner začal veľa piť a následne bol aj veľmi agresívny. Keď mal syn pol roka a partner sa rozhodol, že sa spolu s nami vráti do Čiech, kde už v minulosti žil a pracoval, myslela som si, že to našu situáciu vyrieši, ale opak bol pravdou. Po presťahovaní sa do Čiech sa partnerovo správanie ešte viac zhoršilo, stále holdoval alkoholu a do práce chodieval sporadicky. Bitky a hádky boli u nás na dennom poriadku. Zašlo to až tak ďaleko, že som sa bála o svoj život a budúcnosť vtedy ešte stále malého syna. Práve z toho dôvodu som v čase, keď mal syn osem mesiacov, od partnera odišla na Slovensko do krízového centra.

Za krátko som však zistila, že som opäť tehotná a ako sa blížil termín pôrodu, ja som si vôbec nevedela predstaviť, čo bude so starším synom v čase, keď ja budem v pôrodnici, tak som sa mesiac pred narodením mladšieho syna k partnerovi vrátila. Jeho spávanie sa však ani po narodení druhého syna nezlepšilo a v tom čase už čoraz častejšie začínal ich otec trpieť halucináciami. Po jednom z jeho napadnutí som zavolala políciu a jeho odviezli. Keďže sme v tom čase žili u jeho starej mami, po odsúdení jej vnuka ma spolu s deťmi z jej domu vyhodila.

Keď sa blížil čas prepustenia partnera z väzenia, spolu s deťmi sme sa presťahovali do krízového centra a odvtedy žijeme tu cca 2 roky. Po presťahovaní som požiadala súd o zverenie oboch deti do svojej osobnej starostlivosti, čomu súd samozrejme vyhovel a určil bývalému partnerovi vyživovaciu povinnosť vo výške spolu 100 eur, ktoré mi však neplatí a momentálne sa znovu nachádza v ústave na výkon trestu.

V septembri obe moje deti nastúpili do MŠ, ale nakoľko začali byť po nástupe extrémne často chorľavé, mám problém si nájsť zamestnanie. Podarilo sa mi zamestnať v upratovacej firme, ale práve kvôli častej chorobnosti svojich deti som po krátkej dobe o prácu prišla a nakoľko mi vo februári zanikol nárok na rodičovský príspevok a zamestnanie stále nemám, veľmi sa obávam o našu budúcnosť.

Rodina 137

Mala som pekné detstvo. Ťažkosti došli, keď som sa zoznámila so svojim priateľom, keď som mala 19 rokov. Po roku vzťahu sa nám narodil synček. Keď syn dovŕšil jeden rok, nastali problémy s bývaním, vzali sme si s priateľom malinký podnájom, avšak neboli sme schopní ho splácať, a tak sme o neho po roku prišli.

Dostala som sa späť k rodičom, ale tam som nemohla ostať, nakoľko moji rodičia mali len dvojizbový byt a mala som aj mladšiu sestru, ktorá sa musela učiť, no pri mojom malom ročnom hyperaktívnom dieťati to v takom malom byte nebolo možné. Rodičia ma museli požiadať, aby som si našla vlastné bývanie pre seba a môjho malého synčeka, nechceli totiž obedovať moju sestru, ktorá musela doštudovať a ukončiť strednú školu.

Dostala som sa do krízového centra, kde som bývala jeden rok. Následne som sa presúvala z ubytovne na ubytovňu, a po niekoľkých rokoch som sa dostala do ďalšieho krízového centra, kde som bývala rok. Tam mi jedna pani pomohla so sociálnym bytom. Bývali sme tam 10 rokov, ale kvôli zhoršujúcej sa situácii so švábmi sme museli odovzdať byt a odísť.

Následne som si našla podnájom, avšak platiť 600 eur pre mamičku, ktorá nie je schopná sa zamestnať na plný úväzok kvôli zdravotnému stavu (zhoršujúcej sa reume, neschopnosti dlho stáť a veľa chodiť) ma nikto na plný úväzok nezamestná, a aj keby ma zamestnal, nezvládla by som to fyzicky uniesť .

Syn sa mi snaží prispievať na bývanie, vzdal sa aj štúdia na strednej škole, len aby mi mohol pomáhať s platením nájmu a tým pádom má ukončené len základné vzdelanie, čo ma veľmi trápi, že kvôli mojej neschopnosti sa zamestnať trpia moje dve deti.

Rodina 138

Som slobodná. S bývalým partnerom a otcom oboch detí som žila 11 rokov. Posledné 3 roky sa stal veľkým žiarlivcom. Vkuse ma podozrieval, že niekoho mám, že sa „predávam“, bil ma. No bol aj na UPSVaR nahlásiť, že sa ako matka nestarám o deti, sú hladné a špinavé a behám za chlapmi, preto mi zastavili opatrovateľky príspevok na syna autistu. No nič z toho nie je pravda, nedoložil ani žiadne dôkazy. Psychicky veľmi trpím a plačem, využívam služby psychológa v zariadení.

K partnerovi sa už nikdy nechcem vrátiť. Partner si našiel novú ženu, žije s ňou v dome.

Rodina 139

Môj príbeh sa začal, keď mi zomrela mamka. Ocko sa o mňa staral, avšak sociálka odobrala najprv mojich súrodencov, a potom následne aj mňa do detského domova, kde som žila jeden mesiac a potom som sa dostala do krízového centra.

V krízovom centre som si našla môjho vtedajšieho manžela. Mala som ukončenú len základnú školu. Bývali sme v krízovom centre približne 2 roky. Narodil sa nám synček. Potom sme sa presťahovali do bytu do podnájmu, tam sme bývali rok a pol.

Počas rodičovského príspevku som pracovala neďaleko bydliska ako upratovačka na dohodu, aby som si nejako finančne vypomohla.

Po čase už to nebolo dobre s mojím manželom, prestali sme spolu vychádzať a boli medzi nami stále agresívnejšie hádky. Začala som pre seba a synčeka hľadať iné bývanie, lebo som to už nevedela vydržať a nechcela som, aby dieťa bolo všetkému svedkom. Na malom sa začalo ukazovať, ako psychicky je na tom zle, bol bojazlivý, plačlivý a v strese, keď mal prísť otec domov z práce. Zabalila som si pár veci, čo som mala a požiadala som kamarátku o pomoc, aby ma odniesla na nejaký čas k rodine a následne som si našla bývanie v krízovom centre, kde žijem do teraz.

Som nesmierne vďačná za to, že som odišla z toho pekla preč a žijeme si veľmi pokojne so synčekom a snažím sa, aby mu nič nechýbalo. S malým navštevujeme psychologickú poradňu, lebo je hyperaktívny a nervózny.

Rodina 140

S mužom som žila 12 rokov. Mám s nim 3 deti. Mali sme vlastný byt a žili sme ako usporiadaná rodina.

Po niekoľkých rokoch sa to začalo kaziť, vzhľadom na to, že si môj muž našiel nevhodnú partiu a začal piť a gamblovať. Začali sme prichádzať o všetky peniaze, prestal platiť aj byt a začali sme mať dlžoby na byte. Museli sme ho predať. Z tohto dôvodu sme sa začali aj hádať a neraz sme sa aj pobili. Peniaze, ktoré sme získali predajom bytu, druh všetky prehral a my sme sa ocitli ako bezdomovcami s dvoma deťmi a ja som bola tehotná s tretím.

Nakoniec som šla k matke na 3 mesiace, keďže sme sa hádali aj s ňou. Po tomto čase som si našla bývanie v krízovom centre, kde žijem už dva roky.

S otcom nie som v kontakte, nestretávame sa vôbec. Starám sa o deti sama, druh mi nič neplatí ani na deti. V krízovom centre som našla pokoj.

Rodina 141

Som vydatá od roku 2018. S mužom máme 4 deti. Spolu s deťmi a manželom sme bývali najskôr v chatrči bez vody a elektriny 4 roky. Podala som žiadosť o sociálny byt, v roku 2019 nám bol pridelený byt, no odtiaľ sme boli preradený na vlastnú žiadosť do bytu na inú adresu, lebo sme nezvládali platiť nájom.

Riadne sa snažím starať o deti a rodinu, no keďže ako rodina žijeme z jedného príjmu, je to ťažké všetko zabezpečiť. Potrebujem pomôcť so všetkým, niekedy nemám ani na ošetrenie alebo jedlo, desiaty deťom do školy. Máme platiť aj poplatky deťom do školy a škôlky, nemám z čoho to uhradiť, musí mi pomáhať mama, alebo prosím o pomoc suseda. Takisto mám dlhy na platbách za odpad, bojím sa, aby sme ako rodičia neprišli o bývanie.

Rodina 142

S otcom mojich detí sme sa spoznali cez moju kamarátku. Chodili sme spolu 6 mesiacov a ja som otehotnela. Keď sa mi narodil prvý syn, bývali sme u partnerových rodičov. Neboli sme tam dlho, lebo sme mali nezhody s jeho sestrou. Po mesiaci sme odišli bývať ku môjmu otcovi do rodinného domu. Bývali sme tam rok aj s malým synčekom. Potom sme sa museli odsťahovať, pretože môj otec sa zaručil kamarátovi domom na pôžičku. Môj druh potom zobral úver na bývanie a kúpili sme si chatu neďaleko Košíc. Potom som znovu otehotnela a narodil sa mi druhý syn. Po troch rokoch spolužitia ma otec mojich detí začal podvádzať. Odišla som potom s deťmi do krízového centra Dorka. Žila som tam s deťmi 4 mesiace, ale potom som ochorela. Zlyhávala mi imunita a ležala som v nemocnici skoro celý mesiac. Deti si zobral do starostlivosti ich otec. Keď som vyzdravela vrátila som sa k nemu na chatu. Neprešiel ani rok a môj mladší syn ochorel na rakovinu. Zistili mu zhubný nádor obličky. Bral polroka chemoterapie a dosť ťažko to znášal. Môj partner mi nebol oporou keď som potrebovala pomoc so synom. Staral sa o staršieho syna keď som s mladším bola v nemocnici. Nevedel ma pochopiť ako sa cítim a dosť často sme sa hádali. Postupom času sme si prestali rozumieť úplne. Keď bol mladšieho chlapca stav lepší, starší dostal epileptický záchvat škôlke. Odvtedy som chodila aj s ním po lekároch a nemocniciach. Neurologička mu potom striedala lieky na epilepsiu kým liečba nezabrala. Vzťah s partnerom v tom čase už vôbec nefungoval. Ostali sme spolu len dočasne kvôli deťom, kým sa nedajú do poriadku. Keď starší syn začal chodiť do školy nevedel sa učiť, lieky ho veľmi spomaľovali a bol mu nakoniec diagnostikovaný autizmus. Momentálne chodí na špeciálnu základnú školu a darí sa mu tam. Na chate som žila 8 rokov s mojím partnerom. Minulého roku som s ním opäť otehotnela a poslal ma na interrupciu pretože si našiel inú ženu, s ktorou žije doteraz. Vo februári roku 2022 som si našla podnájom a bývala som tam s mladším synom. Starší syn zostal so svojím otcom. Bývala som tam len do konca mája pretože majiteľ mi dal falošnú nájomnú zmluvu prenajímal rodičovský byt tajne, tí na to prišli a vyhodili ma. Bola som nútená dať aj mladšieho syna dočasne k otcovi kým si niečo stabilne nájdem a dokážem sa o nás postarať. Bývala som chvíľu u svojho otca, ale veľmi sme si nerozumeli a nakoniec som skončila v azylovom dome v Košiciach a podala som žiadosť do krízového centra. So synom ma tu prijali v júli 2022 a som tu doteraz. Starší syn je v starostlivosti otca (súdne pojednávanie bolo v marci 2022). Bývalý partner, otec mojich detí zanedbal lekársku starostlivosť o zvereného syna a preto som podala návrh, aby mi syna zverili naspäť do mojej starostlivosti. Tu v sociálnom centre máme všetko čo potrebujeme, hlavne strechu nad hlavou a za to som veľmi vďačná.

Rodina 143

Žijem v RD, ktorý je starý, spolu so svojím synom. Žila som tu s rodičmi dokiaľ zomrela moja matka. Pred viacerými rokmi prišiel ku nám bývať aj môj brat, pretože nemal kde byť. Predtým žil v zahraničí, kde sa rozviedol. Niekoľko rokov bol vo väzení. Od toho času, čo je doma, robil neplechu a nenávisť v celej rodine. Po úmrtí mojej matky nás so synom začal tyranizovať po psychickej stránke. Živí sa z toho, čo nakúpim ja. Má síce invalidný dôchodok, ale peniaze míňa na nepotrebné veci. Všetky potraviny, ktoré nakúpim, zje a nám nič nenechá. Žobre po dedine a vymýšľa si, že je to pre našu rodinu. Pritom je to iba pre neho. V dedine nás už nenávidia. Má exekúcie, ktoré ovplyvnili to, že na našom RD je momentálne exekúcia a bojím sa, že so synom nebudeme mať kde bývať. Som na PN, nakoľko som chorá s rukami. Okolo domu je veľa práce, nemáme zavedený v dome plyn, tak kúrime tuhým palivom. Brat je lenivý a vyhovára sa, že je chorý a okolo domu absolútne nepomáha, hoci má zdravé ruky. Najviac ma trápi fakt, že sa mi vyhrážal zabitím, pretože po matkinom dedičskom konaní chcem náš rodinný dom predať, nakoľko tu už nechcem žiť. Jednak je tu veľa práce, ale hlavne nechcem bývať pod jednou strechou s mojím bratom. Neviem ako z tejto situácie vyjsť.

Rodina 144

Po rozvode s mojim manželom som sa presťahovala s deťmi k môjmu otcovi do bytu. Po smrti môjho otca som ten byt predala a odsťahovala som sa do Čiech k priateľovi lebo dcéry už boli dospelé a bývali so svojimi priateľmi. V Čechách som potom žila a pracovala asi 6 rokov. Po rozchode s priateľom som sa vrátila späť na Slovensko, ale už som nemala kam ísť, lebo moji rodičia už nežili a rodičovský byt som predala lebo som si myslela, že sa na Slovensko nevrátim. Moji známi ma dočasne ubytovali a neskôr som si vzala do prenájmu chatu v Košiciach, kde bývam až doteraz. Problémy so zrakom som mala od 12 rokov kedy mi lekárka nariadila nosiť okuliare. Postupne sa mi zrak zhoršoval a teraz už potrebujem silné dioptrie +7. V optike mi povedali, že cena je 400 Eur. Pracujem na dohodu a zo zarobených peňazí si neviem odložiť takú čiastku, aby som si v krátkom čase mohla kúpiť nové okuliare s potrebnými dioptriami. Nové okuliare potrebujem, aby som mohla pracovať a byť zamestnaná.

Rodina 145

Naša mamka sa rozviedla s otcom ešte keď sme boli malé deti a nasťahovali sme potom sa k jej rodičom do 3 izbového bytu. Po tom čo zomreli jej rodičia, tak mama nezvládala platiť byt a o byt sme prišli, ale po babke a dedkovi nám zostala ešte chata na Alpínke,, tak sa mamka s nami nasťahovala do tej chaty. Po čase sa mamka opäť vydala a odišla s naším otčimom hľadať prácu do Čiech. Ja som sa v tom čase oženil , ale manželka po krátkom čase zomrela, ale keďže som sa sám nedokázal postarať o svojho syna , tak bol zverený do náhradnej rodiny. Spolu s bratom sme naďalej žili v našej chate a privyrábali sme si rôznymi brigádami. Brat Ján mal od malička problémy so zrakom a približne od roku 2003 došlo postupne k takému zhoršeniu jeho zraku, že pred pár rokmi lekári skonštatovali úplnú slepotu. Naša mamka žije v Čechách, pretože tam má prácu a posiela nám nejaké peniaze, aby sme mali hlavne na drevo na celú zimu, pretože kúrime v peci. Keďže brat je úplne nevidiaci, tak sa musím o neho po celý čas starať. Podali sme žiadosť o invalidný dôchodok, ale ten mu nebol schválený. Žiadali sme aspoň príspevok na asistenciu, ktorý nám schválili v novembri 2022 v sume 230 Eur. Žijeme na hranici úplnej biedy, chodievame jedávať do vývarovne pre bezdomovcov. Mám pocit, že sa už nemám o koho oprieť a žijem len zo dňa na deň. Som vďačný, za to že mám kde spať, ale inak nemám nič.

Rodina 146

Strašne mi je ľúto, že mi nedávno zomrel ocko, bol veľmi citlivý a finančne nás podporoval aj celu rodinu. Vždy som sa na neho mohla spoľahnúť a nesúdil ma. Veľmi mi chýba, ale nie len kvôli peniazom ale aj pre lásku, ktorú nám dával. Staral sa o nás odkedy si to moja hlavička pamätá. Je to teraz bez neho veľmi ťažké. Mám dve deti, ale som slobodná matka. Vyštudovala som obchodnú akadémiu s maturitou, ale nemala som v živote šťastie zaradiť sa do systému a momentálne žijem skoro na ulici. Okrem toho mám aj chorú sestru, ktorá je psychicky a fyzicky postihnutá. Moja mamka sa k tomu vôbec nechce postaviť čelom a nechce žiadať od štátu čo jej patrí. Matka má ku mne a ku svojim vnúčatám veľmi zvláštny vzťah ktorému nikto nerozumie, jej vzťah by fakt málo kto pochopil a to myslím tak vážne, že sa to slovami ani nedá vyjadriť. Skutočne Vás Maják potrebujem k nášmu životu, aby ste nám pomáhali finančne materiálne, psychicky. Viem, že aj ja k tomu musím prispieť a mala by som chodiť na tvorivé dielne, verte mi, že sa prispôsobím. Viem, že v živote nie je nič zadarmo, to by bolo pre nás veľmi jednoduché. Ako sa hovorí bez práce nie sú koláče. Tešilo by my keby na to pamätal všetci aj tí, ktorí majú všetko a nemusia sa tak namáhať ako my čo sme skoro úplne na okraji spoločnosti. Veľa ľudí tvrdo pracujú celý život a i tak sa nedostanú ani k základným veciam potrebným každý deň. Ale ja verím, že z mojich nádherných a múdrych detí vyrastú inteligentní a civilizovaní ľudia a budem na nich strašne pyšná. Syn chce byť policajtom a dcérka stále rozpráva, že bude veľká šéfka. Nemám poriadnu prácu, predávam Nota Bene, niekedy sa máme lepšie niekedy horšie. Keď sme s deťmi hladní chodíme do vývarovne pre bezdomovcov. Týmto Vás chcem veľmi pekne poprosiť o Vašu pomoc. Som slobodná mamka s dcérou a synom. Dcéra, syn už chodí do školy. Chcela by som Vás poprosiť o školské potreby, potraviny a všetko čo treba pri starostlivosti o deti.

Rodina 147

Som mamou jedného dieťaťa a potrebujem potravinovú pomoc. Som v hmotnej núdzi a mám nízky príjem. Žijem sama, hľadám si brigádu – potrebujem vhodné zamestnanie. Moja rodina mi nijak nepomáha, nie je to pre mňa ľahké. Chcem sa zapojiť do dielní, aby som si mohla touto cestou vypomôcť. Ďakujem za každú pomoc.

DMS RODINY

Číslo účtu:

Ako získať pomoc

Naše rodiny

Rodiny, ktorým sme pomohli

Naše rodiny

Hľadaj