Sv. Alžbeta Uhorská (1207-1231), kráľovná

Sviatok : (17.11.)

Význam mena: Boh je štedrý ( hebr.)

Atribúty: kôš s chlebom alebo ružami, misa plná rýb, žobrák

Patrónka: vdov a sirôt, chorých, prenasledovaných, žobrákov, charitatívnych

Narodila sa r. 1207 buď v Sárospataku (vo východ. Maďarsku) alebo v Bratislave, kde prežila prvé štyri roky svojho života. Bola dcérou uhorského kráľa Ondreja II a jeho manželky Gertrúdy, pochádzajúcej z Bavorska. Už ako jednoročná bola z politických dôvodov zasnúbená durínskemu zemskému grófovi Ľudovítovi IV., ktorý bol vtedy tiež ešte len dieťaťom. Mal osem rokov. Malú snúbenicu však ponechali až do štvrtého roku na rodičovskom kráľovskom dvore, odkiaľ ju r. 1211 previezli do sídla jej snúbenca, na zámok Wartburg v Durínsku. Len čo dosiahla Alžbeta 14 rokov, uzavrela manželstvo s Ľudovítom. Mladí manželia si dobre rozumeli a žili šťastne. Narodili sa im tri deti: syn Herman, neskorší otcov nástupca, Sofia, neskoršia brabantská kňažná, a Gertrúda, ktorá sa stala rehoľníčkou a uctieva sa ako blahoslavená. Horlivá, zanietená a pekná Alžbeta žila v neobyčajne šťastnom manželstve.

Durínsky kniežací dvor miloval prepych a mal dlhotrvajúci spor s cirkevnou vrchnosťou, najmä s mohučským arcibiskupom. To nezodpovedalo Alžbetinmu zmýšľaniu a spôsobu života. Ona bola nábožná, oddaná Cirkvi a žila jednoducho. Užívala síce kniežací majetok, no nie pre seba, ale pre chudobných a chorých. Jej život bol zreteľne poznačený ideálmi sv. Františka Assiského, k čomu prispel aj jej dlhoročný spovedník z františkánskej rehole. Niektoré staršie životopisy uvádzajú, že bola členkou tretieho rádu sv. Františka. Bola veľkorysá až natoľko, že míňala obrovské sumy na almužny, zakladala nemocnice a útulky pre opustené deti, najmä siroty. Príbuzní jej manžela sa krivo pozerali na Alžbetino počínanie, avšak manžel si ju vážil, úprimne ju miloval a neprekážal jej v jej spôsobe života a dobročinnosti. To však netrvalo dlho.

V r. 1227 sa Ľudovít vybral na križiacku výpravu a o necelé tri mesiace zomrel na mor. Alžbeta vtedy čakala dieťa, dcéru Gertrúdu. Po jej narodení manželovi príbuzní tvrdo zakročili voči Alžbete. Odobrali jej deti, odmietli uznať jej dedičské práva a vypovedali ju z Wartburgu. Alžbeta sa z kňažnej stala žobráčkou. Našťastie sa jej ujala jedna abatiša a biskup z príbuzenstva, ako aj jej spovedník, známy kazateľ Konrád z Marburgu. Konrád jej vymohol istý majetok a peniaze z dedičského podielu, ale ona to znovu venovala na vybudovanie nemocnice v Marburgu, kde potom sama slúžila chorým.

V r. 1228 sa usadila v Marburgu, kde ju duchovne viedol jej spovedník Konrád, ktorého poznala od r. 1225. Vrúcne milovala chudobu, chorým, chudobným a zostarnutým pomáhala budovaním útulkov a pôsobením v nemocnici v blízkosti svojho veľmi skromného príbytku. Odmietla ponuku, aby sa vrátila do Uhorska. Radšej sa rozhodla prežiť zvyšok života v exile. Zaoberala sa podradnými úlohami ako pradenie a mykanie priadze, čistila príbytky chudobných a chodila rybárčiť, aby mali čo jesť. Jej nový životný režim trval len dva alebo tri roky.

Pozrime sa ako sa o nej vyjadril jej duchovný vodca. P. Konrád: „Alžbeta hneď vynikala v čnostiach. Lebo ako bola v celom svojom živote tešiteľkou chudobných, tak vtedy začala byť naplno živiteľkou hladných. Pri ktoromsi svojom zámku dala postaviť útulok a pozbierala doň veľa chorých a slabých. Všetkým, čo si tam prišli pýtať almužnu, štedro rozdávala dobrodenie lásky. A nielen tam, ale na celom území, ktoré patrilo pod právomoc jej manžela. Až tak vyčerpala všetky svoje príjmy zo štyroch kniežatstiev svojho manžela, že dala predať všetky odevy a všetko cenné šatstvo v prospech chudobných.

Spravidla dva razy za deň, ráno a večer, osobne navštívila všetkých chorých a sama ošetrovala tých, čo boli medzi nimi zvlášť odpudzujúci. Jedných nakŕmila, druhým opravila lôžko, iných vzala na ramená a preukázala im mnohé iné služby ľudskosti. A týmto všetkým nevzbudila nevôľu ani u svojho manžela, blahej pamäti. A keď manžel zomrel, v túžbe po najvyššej dokonalosti s mnohými slzami ma prosila, aby som jej dovolil žobrať po domoch.

Raz na Veľký piatok, keď boli obnažené oltáre, položila ruky na oltár a v prítomnosti niekoľkých zriekla sa vlastnej vôle, všetkej slávy sveta a všetkého, čo Spasiteľ v evanjeliu odporúčal zanechať. Keď to urobila a videla, že by ju ruch sveta a svetská sláva kraja, kde bola za života svojho manžela obklopená poctami, mohla zvábiť, proti mojej vôli prišla za mnou do Marburgu. Tam v meste zriadila akýsi útulok, zhromažďovala chorých a nevládnych a tých najúbohejších a najopovrhovanejších usádzala k svojmu stolu. A hoci bola tak činná, hovorím pred Bohom, že zriedka som videl ženu takú vnútornú. Niektoré rehoľníčky i rehoľníci častejšie videli, ako jej obdivuhodne žiari tvár a z očí akoby jej vychádzali slnečné lúče, keď prichádzala z ústrania modlitby.

Pred smrťou som ju vyspovedal a keď som sa pýtal, čo treba urobiť s jej majetkom a nábytkom, odpovedala, že všetko, čo už dávno iba zdanlivo vlastní, patrí chudobným. Prosila ma, aby som im všetko rozdal okrem chatrných šiat, ktoré mala oblečené a chcela byť v nich pochovaná. Potom prijala Pánovo telo a až do večera hovorila o tom najlepšom, čo počula v kázni. Nakoniec v hlbokej nábožnosti odporúčala Bohu všetkých, čo boli pri nej a ako keby sladko zaspala, vydýchla.“ Toľko P. Konrád z Marburgu.

Zomrela sotva dvadsaťštyriročná, život jej skrátilo prísne odriekanie a podriaďovanie sa prísnemu vedeniu. Gregor IX. ju štyri roky po jej smrti v r. 1235 vyhlásil za svätú; jej relikvie boli prenesené do kostola sv. Alžbety v Marburgu, kde zostali ako objekt nadšených ľudových púti do r. 1539, keď ich Filip z Hesse, protestant, dal odviezť na neznáme miesto. Sv. Alžbeta Durínska patrí medzi vzory a nebeských ochrancov charitatívnej činnosti.