Naše rodiny - majak-nadeje

Číslo účtu:

2769833457/0200
IBAN:
SK72 0200 0000 0027 6983 3457

Ako získať pomoc

Vypíšte dotazník z formulárov a zašlite na adresu Občianskeho združenia. My sa s vami skontaktujeme a zvážime formu pomoci.


Nakloň ku mne svoj sluch, ponáhľaj sa a zachráň ma.“
Žalm 31,3


Naše rodiny

Naším cieľom je pomáhať rodinám, ktoré sa ocitli v sociálnej núdzi nie vlastnou vinou. Chceme určitý čas sprevádzať tieto rodiny – nielen finančnou pomocou, ale aj hľadaním riešení a ponukou vzdelávacích programov, formáciou detí...Snažíme sa pomôcť týmto rodinám postaviť sa na vlastné nohy. Niektoré rodiny nám píšu svoje príbehy – možno práve oni vám pomôžu vidieť reálnejšie tých, ktorí sú v núdzi.


Som slobodná matka dvoch detí. Jedno dieťa mám pri sebe v krízovom centre a jedno dieťa mám v detskom domove. Dôvod, že mám dieťa v detskom domove je, že som bývala na charite a tam sa mi neskôr ukončila zmluva. Potom som otehotnela s terajším dieťaťom, ale otec dňa chcel spáchať samovraždu. Vyšiel na elektrické napätie...

Počas tehotenstva som bývala na charite a snažila som si privyrobiť peniaze predávaním časopisu NOTABENE. Potom som išla pracovať na dohodu. Do Krízového centra som sa dostala vďaka sociálnym pracovníčkam z Charity.

O maloleté dieťa, ktoré mám pri sebe sa riadne starám a poctivo navštevujem všetky potrebné lekárske vyšetrenia a kontroly, na byte nemám žiadne podlžnosti. Pani vedúca a sociálne pracovníčky sú so mnou spokojné. Nemám však dostatok financií za zabezpečenie základných potrieb, ako je strava a lieky.


Mám 37 rokov a som mamou 2dcér. Staršia dcéra bude mať 16 rokov, navštevuje Obchodnú akadémiu - 1. ročník. Mladšia dcéra má 3 roky a navštevuje MŠ. Momentálne bývam v Zariadení núdzového bývania. V roku 2005 som prišla o bývanie kvôli podvodom, ktorým sme uverili.
Od roku 2006 býva staršia dcéra u mojej mamky v malometrážnom byte a my s mladšou dcérou putujeme zo zariadenia do zariadenia.

Otec mladšej dcéry je momentálne vo výkone trestu - Prešov. Takže pomoc nám teraz nemôže, tak sa nám žije dosť ťažko. Bývať nemôžem ani u jeho mamy, lebo tak isto žije v malometrážnom byte. Verím, že keď príde domov tak sa situácia ohľadom bytu a financií zlepší.

Momentálne chodím upratovať do VUB ale veľmi by som chcela nájsť vhodnejšiu prácu, aby som mohla vytvoriť vhodné podmienky na bývanie a mať lepší finančný príjem.


Od roku 2003 som rozvedená. Počas manželstva manžel nechcel prispievať na spoločnú domácnosť, ani dcére na štúdium, hovoril, že nás nebude živiť, hoci som pracovala. Bol často agresívny, s dcérou sme zažívali psychické a fyzické násilie, urážal nás, vyhrážal sa, fyzicky napádal, často som volala políciu, stále sme mali konflikty, spolužitie bolo neznesiteľné a nevhodné pre vývoj vtedy ešte maloletej dcéry.

Po čase som ešte zistila, že manžel neplatil za byt, overila som si to na bytovom podniku, kde som sa dozvedela, že máme na byte vysokú dlžobu. Manžel mi klamal, odmietol za byt platiť. Splatiť vzniknutú vysokú dlžobu odmietol a ja som nemala dostatočný príjem na jej zaplatenie. Byt sme museli predať a prišli sme tak o vlastné bývanie. Po rozvode som zostala sama s dcérou, presťahovali sme sa na ubytovňu na Šoltésovej 22. Manžel odmietol na dcéru platiť výživné. Po čase sa k nám nasťahoval môj terajší partner.

V ubytovni a jeho okolí sa vyskytujú neprispôsobiví alkoholici, feťáci, bezdomovci, je tam špina, zlé medziľudské vzťahy, kriminalita. Pokúšala som sa situáciu riešiť s majiteľom, domovníkom, políciou, ale situácia sa nezlepšuje, ale zhoršuje. V ubytovni nie je vhodné prostredie pre dcéru, preto bola nútená nájsť si rôzne brigády a iný podnájom. Dcéra je momentálne nezamestnaná, tak mi s bývaním a finančnými výdajmi nevie pomôcť. Na ubytovni žijem v spoločnej domácnosti s druhom, ktorý je nezamestnaný. Tiež pri ňom zažívam psychické násilie, no čiastočne mi pomáha s platbami za byt.

Následkom poranenia v apríli 2011 som dostala trombózu, hrozila mi amputácia nohy, pohybujem sa pomocou bariel, mám dlhoročné bolesti, tŕpnutie rúk a ďalšie životné ťažkosti. Následkom toho som sa stala práceneschopná, chodím na rôzne vyšetrenia- cievne, neurológ, interné. Môj zdravotný stav mi nedovoľuje pracovať, preto som požiadala o invalidný dôchodok.


Som matkou 2 detí vo veku 18 a 16 rokov. Od začiatku ich narodenia všetka výchova, chod domácnosti, fungovanie rodiny bolo na mojich pleciach. Bremeno veľmi ťažké, ktoré - mám pocit, že ma ťaží dodnes, ešte viac ......

Minulosť na ktorú sa nedá zabudnúť, ma máta dodnes.

Život s ALKOHOLIKOM, bol neznesiteľný , plný ponižovania, nepochopenia, citového vydierania. Nezáujem o rodinu zo strany manžela, psychický a fyzický teror ma prinútil pristúpiť k rozvodu.
Nedokázala som akceptovať život s mužom, ktorý ma sústavne ponižoval a nebol nápomocný... Chýbalo mi uznanie a láska a hlavne pokoj v rodine.

Po rozvode nastala príjemná úľava, na druhej strane som sa dostala do finančných až existenčných problémov, ale aj zdravotných /depresií a pod/ ako dopad manželovho správania.

Žijeme na hranici životného minima, navyše bývalý manžel neplatí výživne. Skončila som nakoniec s dlhmi a mám exekúciu bytu na krku. Snažím sa zvrátiť nepriaznivý stav v rodine, no sama bez pomoci nemám veľkú šancu uspieť. Žijem v permanentnom strachu a strese o budúcnosť svoju a svojich detí...Zažila som veľa nespravodlivostí a bezmocností – čas, keď nebolo deťom na chleba. Nebyť dobrých susedov a známych, ktorí mali pre nás ľudské pochopenie, neviem kde by sme dnes boli....

Touto cestou hľadám nádej, ktorá drží nad vodou...Vkladám nádej do ľudí s dobrým srdcom a s pochopením, ktorým nepriazeň ťažko skúšaných ľudí nie je ľahostajná. Na tých, ktorí dokážu na seba zabudnúť a prejaviť spolupatričnosť gestom solidarity, človečinou...

Som im nesmierne vďačná a ďakujem im.


Volám sa Miška, narodila som sa s rázštepom podnebia, prekonala som 14 plastických operácií. Detstvo som kvôli zdravotným problémom nemala ružové, každý sa mi vysmieval. V 11. rokoch mi zomrel ocko ako 36 ročný, na srdcový kolaps. Mamka sa zrútila. Problémy vlievala do alkoholu. Ja a moja staršia sestra sme si vytrpeli jej scény, bitky a vyhadzovanie z bytu. Spávali sme na schodoch, stresovali sme , či nás susedia nepočujú - tá hanba a boľavé kĺby. Mama nedokázala platiť 3-izbový byt. Pila stále viac. Ja som sa dostala do diagnostického centra. Bola som tam 8 mesiacov a potom ma premiestnili do Košickej Novej Vsi – do Detského domova. Bola som tam do 18. rokov.

Neskôr som bývala u spolužiačky. Mamke som odpustila, viem že to mala v tom čase ťažké, dve deti a tretie na ceste.

Rada by som sa poďakovala tej rodine, ktorá ma prichýlila na 2 roky. Po dvoch rokoch sa však rodina odsťahovala do ČR a ja som sa nervovo zrútila. Vtedy som si uvedomila, že nemám domov, nemám kam ísť...

Stretla som priateľa, asi rok sme boli spolu. Čakali sme dieťa, ale otcovstvo nepodpísal, tak to riešim súdom.

Teraz bývam v Krízovom centre pre slobodné mamičky s malou. Môžem tu bývať maximálne 2 roky. Obávam sa, čo bude s nami.

Materská je strašne malá, ja si nepamätám, kedy som malej, alebo sebe kúpila niečo nové a nedarované.

Rada by som Vás poprosila o akúkoľvek pomoc - materiálnu, potravinovú, alebo finančnú.
Ďakujem, že sú aj ľudia, ktorí dokážu vidieť tých, ktorí sú v núdzi.


Po rozvode so 4 deťmi som sa pretĺkala životom sama. Keďže ma nikto nechcel zamestnať, našla som si prácu na živnosť. Zarábala som dobre, vyšlo nám na podnájom, školu deťom, družiny, stravu v škole. Na potraviny nám ostávalo zvyčajne iba 200 eur a oblečenie nám dávali priatelia, kolegovia.
Hovorí sa, že 2. x do tej istej rieky nevstúpiš, ale život je krutý. Priateľ, na ktorého som sa spočiatku mohla spoľahnúť a vedel nás uživiť, sa zmenil. Otehotnela som a bábätko som si nechala. Svedomie mi nedovolilo ísť na potrat.

Od júla 2012 to bolo hrozné. Narodil sa malý Alex a otec sa zmohol len na to, že podpísal otcovstvo a oslavoval. Kočiarik som si kúpila sama, aj výbavičku. Ocko oslavoval..vždy s alkoholom...V októbri som za pomoci priateľov vyhodila s policajtmi z bytu...

Teraz som sama s piatimi deťmi a príjmom 400 eur. Ale bez alkoholu, bez internetu a s dlhmi. V decembri mi sestra doniesla večerník a našla som adresu OZ Majáku nádeje. Vypísali sme žiadosť a oni sa nám ozvali. Keď som sa dozvedela, čo všetko ponúkajú deťom, až som sa zasekla...štipendiá, tábory, výlety, potraviny ...najstarší syn dostal hneď zimnú bundu a topánky, dcéra nádherný kabát...Ani sa nám o tomto nesnívalo.

Vďaka všetkým ,ktorí dávajú zo svojho prebytku na Charitu. Vďaka tým, ktorí to rozdávajú.


Volám sa Zuzana. Narodila som sa v roku 1989. Môj život nebol vždy ľahký a krásny, no vďaka úžasným rodičom som to zvládla. Naučili ma vážiť si aj to posledné a tešiť sa z maličkostí.
Život sa mi zmenil, keď ocko prestal pracovať a išiel do predčasného starobného dôchodku. Mamka nepracovala. V škole sa mi darilo – aj keď som závidela spolužiačkam, ako rozprávali o ich zážitkoch z prázdnin..moji rodičia na to nemali. Žili sme len z ockovho dôchodku. Zvládli sme aj to, keď moja sestra mala dieťa v 17. rokoch. Teraz ma 5 detí . Žijeme spolu v 2. izbovom byte - ôsmi. Aby sme sa mali lepšie a bolo viac jedla v rodine, začala som roznášať letáky. Môj mesačný príjem bol 30 eur. Pomohlo to.

Najhoršia rana v živote prišla, keď mi zomrela mamka. Žijeme veľmi biedne – často nemáme na stravu a mamku sme nemohli ani pochovať. Máme ju už viac mesiacov spopolnenú doma. Nevieme, ako ďalej...Krematórium vyjde na 700 eur.

Rodičia nezvládali platiť nájom a po smrti mamky sa dlhy zvýšili. Odpojili nám elektrinu aj teplú vodu. Takto sme už tri mesiace.

Po smrti mamky ma pri živote držal môj ocko, pre ktorého by som spravila všetko, aby bol šťastný. Veľmi mi pomáhali aj priatelia. Tieto Vianoce 2011 budú najhoršie v mojom živote – bez mamky, bez elektriny, bez teplej vody. Je to ťažké, ale život ide ďalej. Vianoce bez rozsvieteného stromčeka sú smutné. Prajem si, aby sme už mali elektrinu...

Som v maturitnom ročníku a učiť sa pri sviečkach nie je príjemné. Stmieva sa okolo 16.30 a v škole končím o 14.00 hod.

Ďakujem, že mám okolo seba toľko úžasných ľudí, ktorí mi dokážu vyčariť úsmev na tvári aj v ťažkých časoch.


Pochádzam z rodiny, kde nás bolo 7 súrodencov. So žiadnym z nich nie som v kontakte a neviem kde žijú. Pamätám sa len pár vecí z detstva. Keď som dovŕšila 7 rokov, vzali nás do diagnostického ústavu na Opatovskej v Košiciach. Odvtedy do svojich 16 rokov som pochodila pár ústavov.
Potom som sa vyučila za krajčírku v Starej Ľubovni. Tam som bola do 18 rokov. Po skončení učňovky som sa zamestnala v Tatrasvite v Košiciach. Po roku som spoznala môjho manžela a zosobášili sme sa.

Pôvodne sme bývali v byte, ktorý mal môj manžel po svojich starých rodičoch. Podvodom nás o ten byt pripravil jeden pán. Od tej doby sa sťahujeme z jedného podnájmu do druhého.
Manžel tak isto nemá rodičov. Do 18 rokov ho vychovávala stará mam. Od svojich 18 rokov študoval na škole v Martine. Pôvodne je vojakom z povolania. V súčasnosti pracuje ako robotník.
Spolu s manželom máme 6 detí. Štyri z nich žijú s nami s spoločnej domácnosti. Býva s nami aj dcéra so svojimi tromi malými deťmi. Žijeme veľmi chudobne. Často nám neostáva ani na základné potraviny.


Som osamelá matka dvoch dospievajúcich detí - dcéry ( 19 rokov) a syna (16 rokov).
S manželom sme sa ešte v júni r.2008 rozviedli pretože si našiel priateľku na internete. Pred rozvodom sme žili ako šťastná rodinka. Obaja sme pracovali na roľníckom družstve. Ja som ochorela a musela som ísť na niekoľko vážnejších operácií. Do práce som sa nemohla vrátiť, nakoľko mi to lekári neodporúčali, pretože som mala ťažkú prácu. Neustále som si hľadala novú – ľahšiu, ale v tom regióne, kde sme bývali nebolo veľa pracovných možností.

V auguste 2008 sne prišli do KE, kde nám teta zohnala 1izbový byt. Trvalo zopár mesiacov, kým som si našla prácu ako upratovačka v hypermarkete. V tom čase mi veľmi pomáhala moja rodina, aby sme mali na nájom, stravu...

V súčasnosti bývame v 2 izbovom byte, za ktorý platíme 350 eur. Ja pracujem ako pomocná sila v jednej reštaurácií. Tiež som na polovičnom invalidnom Dôchodku. Nezarobím toľko, aby nám to stačilo, ale som rada že máme kde bývať, jesť a deti sú šťastné. Napriek tomu, že o nich otec nejaví záujem od rozvodu a psychicky ich týra, sa im darí dobre. Dcéra úspešne študuje 3. rok na SOŚ odbor služby v CR. Jej známky sú vynikajúce aj napriek tomu, že mala zdravotné problémy (zle znášala rozvod). Syn študuje na SOŠ odbor kuchár a tiež sú jeho výsledky dobré aj keď je dyslektik, dysgrafik. Som na nich hrdá, že zvládajú túto situáciu. Otec im nenapíše ani na narodeniny, meniny či Vianoce. Súd mu určil vyživovaciu povinnosť, ktorú si neplní.

Žijeme od výplaty k výplate, pravdupovediac sa niekedy stáva, že meliem z posledného, aby som im mala dať čo zjesť. Veľmi ma to trápi a snažím sa, aby sa mali lepšie a dúfam, že raz sa naša situácia zlepší. A týmto sa obraciam na Vás.

Dlho som maródovala z vážnych zdravotných dôvodov. Nemohla som ani vyplatiť nájom a majiteľ bytu nám dal čas do konca roka a potom sa budeme musieť odsťahovať, ak nezaplatíme. Budem vďačná za každú pomoc a z hĺbky srdca ďakujem.


Žijem sama s dvomi dcérami, ktoré majú 16 a 17 rokov.V súčasnosti bývame v Krízovom centre. Som nezamestnaná a poberám dávku v hmotnej núdzi.

S manželom som sa rozviedla - týral mňa aj dcéry. Polámal mi ruku aj  nohu, následkom čoho mám trvalé následky a nemôžem vykonávať prácu, ktorú som robila. Až do úrazu som pracovala 15 rokov v SMZ ako záhradníčka. Teraz som si podala žiadosť o predčasný starobný dôchodok.

Manžel týral fyzicky aj deti. Nemohli sme ani spokojne spať, dievčataá sa nemohli učiť, ani hrať..všetko mu prekážalo. Keď mal vypité bol agresívny a všetko rozbíjal. Podpáli aj garzónku v ktorej sme bývali.
Spávala som s deťmi často von aj po pivniciach - kým sme si nenašli bývanie v Krízovom centre.
Nemám v Košiciach nikoho, na koho sa môžem obrátiť o pomoc. Moji rodičia už nežijú a nemám sa ani komu zdôveriť s mojimi ťažkosťami. Preto sa obraciam na vás s prosbou o pomoc.

Za vašu trpezlivosť a láskavú pomoc vám ďakujem.

Hľadaj