Číslo účtu:

2769833457/0200
IBAN:
SK72 0200 0000 0027 6983 3457

Ako získať pomoc

Vypíšte dotazník z formulárov a zašlite na adresu Občianskeho združenia. My sa s vami skontaktujeme a zvážime formu pomoci.


„Pán zhliadne na modlitbu núdznych a nepohrdne ich prosbami.“
Žalm 102,18

Naše rodiny

Naším cieľom je pomáhať rodinám, ktoré sa ocitli v sociálnej núdzi nie vlastnou vinou. Chceme určitý čas sprevádzať tieto rodiny – nielen finančnou pomocou, ale aj hľadaním riešení a ponukou vzdelávacích programov, formáciou detí...Snažíme sa pomôcť týmto rodinám postaviť sa na vlastné nohy. Niektoré rodiny nám píšu svoje príbehy – možno práve oni vám pomôžu vidieť reálnejšie tých, ktorí sú v núdzi.


Z prvého manželstva mám tri deti. Starší syn má 10 rokov, mladší syn má 8 rokov a dcéra má 5 rokov. Rozviedla som sa kvôli tomu, že som bola fyzicky týraná mamka s deťmi. Otec detí je alkoholik a neplatí ani výživné, ktoré je vo výške 90 eur. Dostala som sa do krízového centra, kde som spoznala svojho terajšieho manžela, s ktorým sme sa zosobášili. Moji rodičia nás vyhodili na ulicu, keďže neprijali to, že chcem začať nový život a môjho manžela. Narodil sa nám syn. Takže spolu sme 6 členná rodina a bývame v jednej izbe v Krízovom centre. Manžel minulého roku nastúpil ako ošetrovateľ do nemocnice, ale pred nástupom dostal mozgovú porážku. Ja som na rodičovskom príspevku, čo je 290 eur. Iný príjem nemáme. Nájom platím 167 eur. Školu platím chlapcom 40 eur, na lieky potrebujeme 80 eur a na potraviny nám mesačne ostáva 10 -15 eur. Niekedy nemáme ani čo jesť.


S manželkou žijem už 29 rokov a z nášho manželstva sa nám narodilo 5 detí. Zo začiatku som s mojimi deťmi som býval u mojej mamy. No stále ma vyhadzovala  z bytu a tak som musel odísť z domu preč. Odcestoval som do Českej republiky. Chcel som si požiadať o azyl no zamietli mi ho a poslali ma naspäť na Slovensko. Bolo to v roku 2003 a od tej doby žijem na Slovensku a som v hmotnej núdzi. Teraz bývam u svojho brata v podnájme, v jednej miestnosti so 4  deťmi v pivnici. Radi by sme sa s manželkou zamestnali, ale v roku 2008 som prekonal pľúcnu embóliu a stále sa liečim na zrážanie krvi. Veľmi sa bojíme o svoje deti, že skončia na ulici, lebo to nezvládame po finančnej stránke.


Mám 26 rokov a pochádzam z Košíc. Bývam spolu so sestrou a jej piatimi deťmi  v trojizbovom byte. Rodičov už nemám,  nakoľko mamka mi zomrela pred štyrmi rokmi a ocko mi tiež zomrel pred rokom. Som rada, že mám aspoň sestru, ktorá mi vie pomôcť ako sa len dá, nakoľko sa mi narodil pred mesiacom syn, moje prvé bábätko. Čo sa týka otca môjho dieťaťa, nechcem sa k tomu vyjadriť, lebo je to pre mňa veľmi náročná situácia. Som však neskutočne rada že mám malého, lebo pred tým mi môj život pripadal prázdny, ale od kedy mám jeho, tak sa teším z každého dňa. Aj keď som na malého sama, snažím sa mu nahradiť aj otca, a dúfam, že raz z neho vyrastie dobrý a slušný chlapec. Keďže bývam spolu so sestrou tak som rada, že mi pomáha, aj keď ona je tiež na výchovu svojich detí sama.  Malého síce nekojím, keďže  mám málo mlieka  - ale keď ho dokrmujem, pekne priberá. Je mi aj trošku smutno, že nebude mať starých rodičov, ale ja už s tým nič neurobím.


Keď som bola malé dievčatko, nemala som pekné detstvo. Moja mama má vychovávala sama. Keď má porodila, mala 17 rokov. Bývali sme u dedka s mamou, lenže môjmu dedkovi prekážala moja prítomnosť s mamou a tak nás vyhodil z bytu na ulicu. Mala som asi štyri roky a tak som sa túlala s mamou po rodine a priateľoch. Ako dievčatko som bola z toho všetkého  veľmi smutná, že som nemala svoju vlastnú izbičku a kompletnú rodinu. Kamarátkam som závidela, že mali šťastnú rodinu, lebo ja som ju nemala. Moja mama má vychovávala sama ako slobodná mamička. Aj keď sa mama snažila mi dať všetko, ale bohužiaľ nemala podporu v rodine. Keď som mala asi 5 rokov, tak a nám do života zaplietol dobrý Anjel. Na toto  obdobie si rada spomínam. Stretli sme jednu pani a napriek tomu, že som bola pre ňu cudzia, mala ma veľmi rada. Nasťahovali sme sa k nej, lebo bola veľmi chorá a moja mama sa o ňu starala. Po dvoch rokoch zomrela a my sme opäť skončili na ulici. V tom čase sa objavil môj otec, ktorý bol pre mňa cudzí človek. Napriek tomu, že som ho považovala za cudzieho človeka, tak neskôr sme si k sebe našli cestu.. Bolo to celom dobre, mala som neskôr aj svoju izbu a neskôr sa narodil aj môj brat. Keď mal môj brat tri roky, tak sa moji rodičia rozviedli a sme skončili v krízovom centre pre slobodné matky. Keď sa už rodičia rozviedli, znášala som to veľmi zle a prestala som chodiť na strednú školu. Našla som si priateľa, našla som v ňom oporu a tak som otehotnela v 19.rokoch a mala som nastavené ružové okuliare. Verila som tomu, že ja dám svojmu dieťaťu viac, ako som mala ja v detstve, lenže krutá realita má dobehla a nemohla som bývať so svojím priateľom lebo býval v malom byte so svojimi rodičmi. Keď sa mi narodila moja dcéra, bývali sme v krízovom centre. Po dvoch rokoch mi skončila zmluva a musela som odísť. Nemala som kde ísť. V tom čase bola moja mama v Anglicku, tak má volala k sebe. Išli sme tam s priateľom a dcérkou. V Anglicku som si prežila peklo, keďže som otehotnela druhý krát a problémy začali. Nemohla som si nájsť gynekológa, keďže som tam nemala trvalý pobyt. Keď sa mi už narodila dcérka, z nemocnice mi ju nechceli dať, pretože som nemala doktora ani ja ani dcéra. Tak som sa psychicky zrútila, lebo mi chceli vziať moje obidve dcérky. Stále mi vyvolávali z utajeného čísla, že mi prídu vziať moje deti. Nakoniec, aj keď ten boj bol ťažký, tak sme ho vyhrali. Po krutých skúsenostiach v Anglicku sme sa vrátili naspäť na Slovensko. My sme sa vrátili do krízového centra. Aj keď život mám ťažký, svoje deti by som nevzdala za nič na svete. Oni sú mojím svetom môjho života.

 



Pochádzam zo sociálnej rodiny a mám základné vzdelanie. Momentálne som nezamestnaná. Som po ťažkej operácii. Som onkologická pacientka . Finančne nám to nevychádza. Manžel je po operácií srdca. Je na dôchodku. Na lieky máme veľké výdavky a na poplatky v domácnosti a na stravu, na to nám nevychádza.


Pochádzam z úplnej rodiny - zo 4 súrodencov. Môj otec pracoval dlhé roky v Správe mestskej zelene. Bol dlhodobo chorý na rakovinu, ktorej podľahol. Moja mama tiež pracovala v Správe mestskej zelene. Teraz pracuje v Čechách. Mám ukončené základné vzdelanie. Mala som dlhodobý vzťah, z ktorého mám 7 detí a teraz som na materskej. Bývali sme u rodičov, ale potom nám museli zbúrať náš dom. Potom nám ponúkli bývanie v krízovom centre. Tam som  sa zoznámila s kamarátkami a tie mi ponúkli, či nechcem navštevovať Maják nádeje. Bolo mi povedané o čo tam ide a tak som Vás oslovila. Potrebovala by som pomoc formou potravín, občas platenie šekov, lebo môj príjem mi akurát stačí na zaplatenie nájmu v KC. Poberám len rodičovský príspevok. Otec detí mi neprispieva. Budem vďačná za Vašu pomoc .


Všetko sa to začalo, keď mal Jurko 2 roky. Nepovedal ani jednu hlásku alebo slabiku, o slove ani nehovoriac. Jurko behal, smial sa, objímal nás...až do chvíle, kým sme nezačali rozprávať. vtedy robil veci, ktoré sme si nedokázali vysvetliť. Dával si ruky na uši, zatváral oči, prestal sa usmievať, vyhýbal sa nám a odchádzal od hry. Nečakali sme dlho a navštívili sme lekára.

„Ešte vás neposielam k psychiatričke, určite vám povie že malý je autista.“ „Pre také dieťa ako je váš syn existujú autistické zariadenia.“ „Príďte o pol roka.“

Toto všetko sme si museli vypočuť. Nechceli sme to prijať. Nie však preto, žeby sme to nevedeli zniesť a priznať si skutočnosť. Jurko je náš syn a ľúbili by sme ho za akýchkoľvek okolností. Doktori nás jednoducho presviedčali o niečom, čo nebola pravda. Len tak. Akoby sa nechumelilo. Boli sme zúfali a osamelí. Váš syn je autista. Už sa nedá nič robiť, tak sa s tým konečne zmierte. To sme pri každej kontrole videli v očiach lekárov. Ešte chvíľu a asi by sme tomu uverili...

 Absolvovali sme neskutočné množstvo  vyšetrení- pediater, foniater, logopéd, psychológ, neurológ. Nikto nám nevedel pomôcť. Jurkove správanie sa v priebehu roka rapídne zmenilo. Bol nervózny, agresívny a neustále sa to stupňovalo. Prechádzka alebo návšteva herne bez hysterického výstupu bola pre nás taká nedosiahnuteľná ako štart raketoplánu. Jurko veľmi trpel a my s ním...

Keď mal náš syn 3 roky, podarilo sa nám nakontaktovať na ľudí, ktorí vedú domáci program ABA. Vedeli sme, že naše životy už nikdy nebudú ako predtým, ale išli sme do toho. Konečne sme zistili diagnózu: ťažká porucha porozumenia reči. Na Slovensku úplne neznáme. Táto diagnóza nemá u nás dokonca ani kód. Akoby neexistovala. Konečne do seba začalo všetko zapadať. Jurko žil vo svete, v ktorom nič nerozumel. Bol ako v cudzej krajine. Je to ako keď sme my na dovolenke v cudzej krajine. Ideme za davom. Krkolomne sa rukami-nohami vypýtame kľúč od izby. Dosiahneme, čo chceme, aj keď sme v skutočnosti nič nerozumeli. Presne takto žil náš syn. Pre nás bežne pokyny: Postav sa, sadni si, obleč sa. bežné veci: Stolička, posteľ, tanier. Neverili sme, že je vôbec možné, aby tomu nerozumel. Ale bolo to tak...Dnes má Jurko 4 roky. Už rok sa venujeme ABA terapii (ABA- aplikovaná behaviorálna analýza). V súčasnosti komunikujeme pomocou znakov, ku ktorým Jurko začína stále pridávať lepšie vokalizácie. List je prikrátky, aby sme vysvetlili, čo je ABA a koľko námahy nás stojí učiť Jurka jedno slovíčko za druhým. Pomaly a postupne. Spolu so zavedením znakov zmizlo aj problémové správanie. Jurko už vie, že sa nemusí hádzať o zem alebo kričať. Stačí ak ukáže znak a my vieme, čo chce. Teraz už môžeme navštevovať ihriská, obchody... Nemusíme len prežívať, môžeme žiť.

ABA terapia je zdravotnou poisťovňou preplácaná len v zahraničí. My si musíme všetky náklady súvisiace s liečbou nášho syna hradiť sami. Ak budeme s terapiou pokračovať, máme šancu, že Jurko bude žiť plnohodnotný život. Veľmi by nás mrzelo, keby sme kvôli nedostatku financií museli s liečbu prerušiť.



Volám sa Lenka a mám tri deti. Moja najstaršia dcéra sa volá Natália, syn sa volá Samuel a najmladšia sa volá Michaela. Pred tým som bývala u mojej matky, ale pre nezhody v rodine nás vyhodila na ulicu. A ja s mojimi dvoma deťmi sme sa ocitli na bezďackej ubytovni na Kukučínovej ulici. Potom som sa zasa vrátila k matke, so slovami že už nás nevyhodí na ulicu. Keď sa moja sestra vrátila z Anglicka tak sme sa museli vysťahovať z bytu všetci... A tak som mojím deťom musela vybaviť Krízové centrum pre deti a boli tam asi šesť mesiacov, a ja som bývala zatiaľ na ubytovni. Medzi tým som si podala žiadosť na krízové centrum. Čakali sme asi šesť mesiacov, kým sa uvoľní miesto. Tam  sme bývali asi rok a pol. Potom som sa zoznámila s terajším priateľom  a nasťahovali sme sa ku nemu.  Po čase sa nám narodila dcéra Michaela, ktorá má už štyri roky. Bývame v chatovej oblasti a máme len dve izby. Dcéry doteraz nemali písací stôl a nemali sa na čom pripravovať do školy. Chýbajú nám často základné potreby.


Volám sa Anna. Mám manžela a dve deti, o ktoré sa ešte staráme. Bývam v podnájme. Život nemám ľahký, pretože bývam bez vody, bez akéhokoľvek tepla, v plesnivom dome. Ale musím žiť, tak ako mi to je súdené, pretože nemám kde ísť bývať s rodinou. Dostávame hmotnú núdzu 200,-€ a 100,-€ platím nájom. Nezostáva nám na živobytie, oblečenie a nehovoriac o liekoch. Robím aktivačné práce, aby sme si trochu prilepšili. Môj manžel je veľmi chorý, často ho nesie sanitka do nemocnice, pretože má problémy s tlakom a srdcom. Môj život nie je ľahký a modlím sa k Bohu, aby už konečne na mňa zasvietil. Potrebovala by som v prvom rade vhodné bývanie, no ja si to dovoliť nemôžem pre nedostatok finančných prostriedkov.


Mám 30 ročnú dcéru, o ktorú sa starám, lebo je ťažko zdravotne postihnutá. Tiež sa starám o moju vnučku, ktorá má ADHD. Od mojich 18 rokov som sa snažila zabezpečiť si byt. Bývala som s manželom v podnájme, ktorý sme neskôr stratili. Chodila som s deťmi hore – dole, jednoducho nikdy som nemala svoj byt. Manžel mi zomrel v roku 1996 a od vtedy som sama.

Hľadaj