Číslo účtu

2769833457/0200

IBAN SK72 0200 0000 0027 6983 3457

Ako získať pomoc

Vypíšte dotazník z formulárov a zašlite na adresu Občianskeho združenia. My sa s vami skontaktujeme a zvážime formu pomoci.

„Len ty a ja môžeme spoločne uhasiť smäd toľkých ľudí po láske.“
Matka Tereza

Naše rodiny

Naším cieľom je pomáhať rodinám, ktoré sa ocitli v sociálnej núdzi nie vlastnou vinou. Chceme určitý čas sprevádzať tieto rodiny – nielen finančnou pomocou, ale aj hľadaním riešení a ponukou vzdelávacích programov, formáciou detí...Snažíme sa pomôcť týmto rodinám postaviť sa na vlastné nohy. Niektoré rodiny nám píšu svoje príbehy – možno práve oni vám pomôžu vidieť reálnejšie tých, ktorí sú v núdzi.

Rodina 66

Napísal(a): Soňa Vancáková     13.12.2015

Pochádzam z úplnej rodiny - zo 4 súrodencov. Môj otec pracoval dlhé roky v Správe mestskej zelene. Bol dlhodobo chorý na rakovinu, ktorej podľahol. Moja mama tiež pracovala v Správe mestskej zelene. Teraz pracuje v Čechách. Mám ukončené základné vzdelanie. Mala som dlhodobý vzťah, z ktorého mám 7 detí a teraz som na materskej. Bývali sme u rodičov, ale potom nám museli zbúrať náš dom. Potom nám ponúkli bývanie v krízovom centre. Tam som  sa zoznámila s kamarátkami a tie mi ponúkli, či nechcem navštevovať Maják nádeje. Bolo mi povedané o čo tam ide a tak som Vás oslovila. Potrebovala by som pomoc formou potravín, občas platenie šekov, lebo môj príjem mi akurát stačí na zaplatenie nájmu v KC. Poberám len rodičovský príspevok. Otec detí mi neprispieva. Budem vďačná za Vašu pomoc .

Rodina 65

Napísal(a): Soňa Vancáková     16.11.2015

Všetko sa to začalo, keď mal Jurko 2 roky. Nepovedal ani jednu hlásku alebo slabiku, o slove ani nehovoriac. Jurko behal, smial sa, objímal nás...až do chvíle, kým sme nezačali rozprávať. vtedy robil veci, ktoré sme si nedokázali vysvetliť. Dával si ruky na uši, zatváral oči, prestal sa usmievať, vyhýbal sa nám a odchádzal od hry. Nečakali sme dlho a navštívili sme lekára.

„Ešte vás neposielam k psychiatričke, určite vám povie že malý je autista.“ „Pre také dieťa ako je váš syn existujú autistické zariadenia.“ „Príďte o pol roka.“

Toto všetko sme si museli vypočuť. Nechceli sme to prijať. Nie však preto, žeby sme to nevedeli zniesť a priznať si skutočnosť. Jurko je náš syn a ľúbili by sme ho za akýchkoľvek okolností. Doktori nás jednoducho presviedčali o niečom, čo nebola pravda. Len tak. Akoby sa nechumelilo. Boli sme zúfali a osamelí. Váš syn je autista. Už sa nedá nič robiť, tak sa s tým konečne zmierte. To sme pri každej kontrole videli v očiach lekárov. Ešte chvíľu a asi by sme tomu uverili...

 Absolvovali sme neskutočné množstvo  vyšetrení- pediater, foniater, logopéd, psychológ, neurológ. Nikto nám nevedel pomôcť. Jurkove správanie sa v priebehu roka rapídne zmenilo. Bol nervózny, agresívny a neustále sa to stupňovalo. Prechádzka alebo návšteva herne bez hysterického výstupu bola pre nás taká nedosiahnuteľná ako štart raketoplánu. Jurko veľmi trpel a my s ním...

Keď mal náš syn 3 roky, podarilo sa nám nakontaktovať na ľudí, ktorí vedú domáci program ABA. Vedeli sme, že naše životy už nikdy nebudú ako predtým, ale išli sme do toho. Konečne sme zistili diagnózu: ťažká porucha porozumenia reči. Na Slovensku úplne neznáme. Táto diagnóza nemá u nás dokonca ani kód. Akoby neexistovala. Konečne do seba začalo všetko zapadať. Jurko žil vo svete, v ktorom nič nerozumel. Bol ako v cudzej krajine. Je to ako keď sme my na dovolenke v cudzej krajine. Ideme za davom. Krkolomne sa rukami-nohami vypýtame kľúč od izby. Dosiahneme, čo chceme, aj keď sme v skutočnosti nič nerozumeli. Presne takto žil náš syn. Pre nás bežne pokyny: Postav sa, sadni si, obleč sa. bežné veci: Stolička, posteľ, tanier. Neverili sme, že je vôbec možné, aby tomu nerozumel. Ale bolo to tak...Dnes má Jurko 4 roky. Už rok sa venujeme ABA terapii (ABA- aplikovaná behaviorálna analýza). V súčasnosti komunikujeme pomocou znakov, ku ktorým Jurko začína stále pridávať lepšie vokalizácie. List je prikrátky, aby sme vysvetlili, čo je ABA a koľko námahy nás stojí učiť Jurka jedno slovíčko za druhým. Pomaly a postupne. Spolu so zavedením znakov zmizlo aj problémové správanie. Jurko už vie, že sa nemusí hádzať o zem alebo kričať. Stačí ak ukáže znak a my vieme, čo chce. Teraz už môžeme navštevovať ihriská, obchody... Nemusíme len prežívať, môžeme žiť.

ABA terapia je zdravotnou poisťovňou preplácaná len v zahraničí. My si musíme všetky náklady súvisiace s liečbou nášho syna hradiť sami. Ak budeme s terapiou pokračovať, máme šancu, že Jurko bude žiť plnohodnotný život. Veľmi by nás mrzelo, keby sme kvôli nedostatku financií museli s liečbu prerušiť.

Rodina 64

Napísal(a): Soňa Vancáková     16.11.2015

Volám sa Lenka a mám tri deti. Moja najstaršia dcéra sa volá Natália, syn sa volá Samuel a najmladšia sa volá Michaela. Pred tým som bývala u mojej matky, ale pre nezhody v rodine nás vyhodila na ulicu. A ja s mojimi dvoma deťmi sme sa ocitli na bezďackej ubytovni na Kukučínovej ulici. Potom som sa zasa vrátila k matke, so slovami že už nás nevyhodí na ulicu. Keď sa moja sestra vrátila z Anglicka tak sme sa museli vysťahovať z bytu všetci... A tak som mojím deťom musela vybaviť Krízové centrum pre deti a boli tam asi šesť mesiacov, a ja som bývala zatiaľ na ubytovni. Medzi tým som si podala žiadosť na krízové centrum. Čakali sme asi šesť mesiacov, kým sa uvoľní miesto. Tam  sme bývali asi rok a pol. Potom som sa zoznámila s terajším priateľom  a nasťahovali sme sa ku nemu.  Po čase sa nám narodila dcéra Michaela, ktorá má už štyri roky. Bývame v chatovej oblasti a máme len dve izby. Dcéry doteraz nemali písací stôl a nemali sa na čom pripravovať do školy. Chýbajú nám často základné potreby.

Rodina 63

Napísal(a): Soňa Vancáková     01.04.2015

Volám sa Anna. Mám manžela a dve deti, o ktoré sa ešte staráme. Bývam v podnájme. Život nemám ľahký, pretože bývam bez vody, bez akéhokoľvek tepla, v plesnivom dome. Ale musím žiť, tak ako mi to je súdené, pretože nemám kde ísť bývať s rodinou. Dostávame hmotnú núdzu 200,-€ a 100,-€ platím nájom. Nezostáva nám na živobytie, oblečenie a nehovoriac o liekoch. Robím aktivačné práce, aby sme si trochu prilepšili. Môj manžel je veľmi chorý, často ho nesie sanitka do nemocnice, pretože má problémy s tlakom a srdcom. Môj život nie je ľahký a modlím sa k Bohu, aby už konečne na mňa zasvietil. Potrebovala by som v prvom rade vhodné bývanie, no ja si to dovoliť nemôžem pre nedostatok finančných prostriedkov.

Rodina 62

Napísal(a): Soňa Vancáková     19.10.2014

Mám 30 ročnú dcéru, o ktorú sa starám, lebo je ťažko zdravotne postihnutá. Tiež sa starám o moju vnučku, ktorá má ADHD. Od mojich 18 rokov som sa snažila zabezpečiť si byt. Bývala som s manželom v podnájme, ktorý sme neskôr stratili. Chodila som s deťmi hore – dole, jednoducho nikdy som nemala svoj byt. Manžel mi zomrel v roku 1996 a od vtedy som sama.

Rodina 61

Napísal(a): Soňa Vancáková     19.10.2014

Som rozvedená a mám 2 deti vo veku 11 rokov, ktoré navštevujú ZŠ. Momentálne som bez práce. Moje manželstvo na začiatku fungovalo. Bez detí sme spolu žili 10 rokov, nakoľko som mala problém s otehotnením. Podrobila som sa liečbe, vďaka ktorej sa mi podarilo otehotnieť a narodili sa nám dvojčatá. Spolu s manželom sme si vtedy kúpili byt, ktorý sme spolu vlastnili 5 rokov. Keď sa deti narodili, manžel začal piť. Jeho závislosť na alkohole sa stupňovala a prechádzala až do agresivity, ktorú som musela riešiť políciou. Keď už bolo toho veľa, na odporúčanie polície som v roku 2006 odišla od svojho manžela spolu s deťmi, nakoľko manželova agresivita sa stupňovala aj voči deťom. Odsťahovala som sa s deťmi do podnájmu. Prenajala som si 1-izbový byt  za rozumnú cenu. Vtedy som bola zamestnaná v MŠ ako kuchárka. Podala som žiadosť o rozvod, a v roku 2007 nás súd rozviedol. Deti boli prisúdené mne a manželovi bola určená vyživovacia povinnosť voči deťom. Ten však výživné dodnes neuhrádza. Obrátila som sa na políciu a exekútora a momentálne sa to rieši. Počas rozvodu na byte nastali dlžoby a tak sa byt musel predať, aby sa mohli tieto dlhy, ktoré boli veľmi vysoké, vyplatiť. Tieto dlhy začali rásť po mojom odchode z bytu a manžel ich spôsobil sám. Už vtedy som mala problém s financiami. Po rozvode som si našla priateľa. Chcela som aby sa moja finančná situácia zlepšila a tak som odcestovala za prácou do Holandska, kde som mala prisľúbenú prácu aj ubytovanie. To však pravda nebola. Ostala som bez práce a ubytovania a ocitla som sa na ulici. Hľadala som pomoc, pretože úrady mi chceli vziať deti a dočasne ich umiestniť v detskom domove. Pomohol mi až Červený kríž v Nemecku a zakúpil mi lístok naspäť na Slovensko. Prichýlila ma moja sestra, ktorá býva sociálnom byte spolu s troma deťmi. Sestra takto riskuje svoje bývanie a bývanie svojich detí pretože prichýlila mňa. Som bez financií a hľadám si ubytovanie v krízovom centre. Financie nemám ani na stravu a nie to ešte na školské potreby pre deti a cestovné. Preto hľadám akúkoľvek pomoc. Hľadám si prácu, no zatiaľ neúspešne.

 

Rodina 60

Napísal(a): Soňa Vancáková     19.10.2014

Pred 6 rokmi som mala rodinu pokope. No ako náhle mi zomrel druh, s ktorým som žila 18 rokov, ostala som s tromi deťmi (11, 14 15) na ulici. Nič mi neostávalo, len deti umiestniť do zariadenia a ja som šla na Charitu. Po pol roku moje deti presunuli do Detského domova – chodím ich navštevovať a beriem ich na sviatky k sebe. Pracujem ako upratovačka na strednej škole už druhý rok. Mojím snom je vrátiť sa medzi pacientov ako opatrovateľka – mám opatrovateľský kurz, aj kurz nemčiny.

No najväčším snom je mať opäť rodinu pokope a mať teplý domov, aby som už nemusela blúdiť. Človek môže  padnúť, ale umenie je postaviť sa na nohy.

Rodina 59

Napísal(a): Soňa Vancáková     19.10.2014

Vyrastala som bez rodičov v detskom domove. Po prepustení z detského domova som sa zoznámila s otcom mojich detí. On si ma vzal hneď ku sebe bývať a máme spolu 3 deti.  Nežijeme spolu už 9 rokov. Odvtedy som v krízových centrách alebo v podnájme. Dve dievčatá žijú s ním v Anglicku už 5 rokov -  on mi ich vzal a nevrátil mi ich. Žiadala som súd o vrátenie detí  a však súd mi po 4 rokoch čakania  poslal odpoveď, že vraj SLOVENSKÝ SÚD NEMÁ PRÁVOMOC NA ANGLICKÝ. Od vtedy som stratila nádej bojovať o nich.  Peniaze robia veľmi veľa, lebo o deti som sa od narodenia starala ja a bývalý druh ich zobral keď už boli veľké. Vtedy mali  5 a jedna 4 roky. Teraz majú 10-11 rokov. Veľmi som sa s tým trápila, že som ich nemohla  nijak dostať späť ku sebe, pretože som nemala peniaze ísť po nich a potom späť na Slovensko. Teraz bývam len so synom. Chodí do 2. triedy. Je šikovný a učí sa dobre. Prácu si zháňam, chodím na pohovory – zatiaľ však neúspešne. Mojím cieľom je nájsť si prácu, dostať sociálny byt a keď sa podarí a budú chcieť dievčatká sa vrátiť späť ku mne, tak si ich vziať k sebe.     

Rodina 58

Napísal(a): Soňa Vancáková     19.10.2014

Mám 43 rokov, bývam v krízovom centre  so synom. Má 13 rokov a chodí na Základnú školu. Moja životná situácia sa zmenila, keď som stratila rodičov. Ostala som na ulici. Ubytovali má v krízovom centre. Druhá rana, ktorá má psychicky položila, bola strata dieťaťa - zomrel veľmi náhle . Odvtedy sa aj liečim.  Už 10 rokov bývam v rôznych charitách. Toho času mi mesto Košice pridelilo sociálny byt. Môj príjem je malý. Chyba nám všetko . Začínam od nuly. Týmto Vás prosím o pomoc: nábytok, práčka, chladnička, sporák, vysávač, riady, taniere poháre, príbor do domácnosti. Synovi mi súri počítač do školy. Takisto by nám pomohli potraviny a šatstvo. Pomohli by mi aj paplóny a vankúše. Bola by som Vám vďačná, ak by ste mi pomohli v mojich nových začiatkoch. Chcela by som ,aby sme spolu s mojím synom začali nový život.

Vďačným darcom sa odplatím modlitbami u nebeského otca. Moja vďaka patrí všetkým pracovníkom Majáku nádeje.

Rodina 57

Napísal(a): Soňa Vancáková     19.10.2014

Som matkou 6. detí, z toho 4 sú už zaopatrené. Dve deti žijú so mnou v Krízovom centre. Mám 47 rokov a 3 roky som vdova. Poberám dávku v hmotnej núdzi vo výške 186 Eur. Bola som 25 rokov vydatá s manželom alkoholikom. Celý život riadne nepracoval a preto mi bolo zamietnuté vdovské a sirotské na deti. Celý život som sa podstatne túlala s deťmi po sociálnych zariadeniach. Aj ja mám isté zdravotné problémy ktoré sa ťahajú pomaly a zdĺhavo. Syn je od 6. rokov sledovaný psychiatrom, na koľko má ADHD. Snažím sa aspoň nájsť si brigády, aby som mala na živobytie pre deti. Z toho mála sa pokryje bývanie a čo mi ostane sa snažím dať na potraviny. Preto Vás prosím o pomoc. Ďakujem